Aby človek vôbec mohol povedať o ľudskom myslení (a našej spoločnej realite) niečo bytostne pravdivé, musí najprv sám prejsť postupným procesom slobodného sebaspoznávania a (cieľa)vedomej sebarealizácie. Problém je ale v tom, že čo si kto pod touto myšlienkou predstavuje… Pretože naše vedomie má niekoľko organizačno-vývojových úrovní „spravovania svojej existencie“. A miera slobodnej vôle (a samotnej inteligencie) priamo závisí od kvality poznania vlastného myslenia.
Skutočná mentálna sloboda človeka nevzniká iba „autentickým pochopením“ súčasného stavu alebo obsahu vlastnej mysle (a okolitého sveta) – ale najmä objavením a následným zdokonaľovaním transformačnej schopnosti vedome pracovať so svojím myslením a emóciami (a tým sa racionálne prispôsobovať aktuálnemu stavu pozemskej reality). No a vo svojej najprogresívnejšej forme ešte aj spoznávaním, cieleným rozvíjaním a „spoločenským zrealizovávaním“ nášho prirodzeného potenciálu – pretváraním k inteligentnejšej úrovni komplexného ľudského bytia. Pričom bežný súčasný človek jednoducho nevie, čo by si mal (o tom všetkom) slobodne myslieť…
Predovšetkým, my sa nerodíme so žiadnou „kognitívnou reprezentáciou reality“. Základ nášho „chápania života“ vzniká u každého jednotlivca bezprostredným pozorovaním okolia a napodobňovaním iných ľudí (ich konania alebo správania). Neskôr, po dostatočnom zvládnutí reči a jazyka, a najmä vlastného myslenia, sa už sami učíme priamo z každodenných situácií a všeobecného ľudského poznania… A rozumovým výberom (prehodnotením nových skúseností a vedomostí) si pomaly zdokonaľujeme náš spôsob rozmýšľania o svete.
Takto vlastne prebiehala celá „historická akumulácia“ ľudského myslenia a poznania… A reality ako takej. Rozširovaním životných poznatkov a ich vzťahov a súvislostí sa v priebehu dejín postupne vytvárala „kultúrno-spoločensky zdieľaná mentálna konštrukcia“… Náš spoločný „abstraktný obraz sveta“ (ako ho konceptuálne vnímame alebo ako mu rozumieme). No a na základe práve tejto „historicky podmienenej abstraktnej konštrukcie“ organizujeme naše súčasné individuálne aj spoločenské bytie…
Problémom ale je, keď postupné dejinné vytváranie obrazu sveta a všetky jeho „špecifické verzie jednotlivcov“ obsahujú množstvo rôznorodých informácií, ktoré nezodpovedajú skutočnej povahe ľudského bytia (či dokonca ani aktuálnemu stavu alebo obsahu sveta). Z čoho vyplýva, že naše „reality“ sú psychologicky značne odlišné. A preto v každodennom živote spoločnosti hodnotovo alebo morálne často nezdieľateľné (teda v konečnom dôsledku „sociálne nefunkčné“). Čo s tým? Riešenie je principiálne veľmi jednoduché… Ak chceme žiť v zmysluplnom systéme, bezpodmienečne musíme „vidieť to isté“ (to znamená autenticky vnímať a spoločne zdieľať „intersubjektívne rovnaký obraz sveta“).
Ale ako to reálne dosiahnuť? S pomocou kriticky zrekonštruovanej nezávislej vedy a vzdelávania (a samozrejme s racionálnou podporou „pozemsky znovuzrodeného“ náboženstva) si najprv potrebujeme uvedomiť, že len my rozhodujeme o tom, akí sme a čo robíme… Čiže každý plne zodpovedá za všetko čo prijme alebo čomu kladie odpor – za svoje hodnoty, zámery, postoje, názory, predstavy, záujmy, túžby, želania, ciele, presvedčenia, žiadostivosti, viery, nároky, potreby… My sme sa totiž s týmito „mentálnymi parametrami“ nenarodili (nemajú vrodenú alebo akokoľvek určenú podstatu). Ale vytvorili sme si ich vlastným myslením, podľa svojho obrazu života – sú to naše vlastné „svetonázorové produkty“ (tvoriace psychosociálnu kauzalitu všetkého myslenia, správania alebo konania). No a naša myseľ je prirodzene schopná celé toto svoje „mentálne nastavenie“ kedykoľvek vedome meniť podľa aktuálnych potrieb alebo stavu reality… Teda je k podmienkam sveta (cieľa)vedome prispôsobivá.
A keďže ľudský mentálny systém je v skutočnosti „živá podmienene štruktúrovaná abstraktná konštrukcia“… Tak cielená zmena akýchkoľvek (dôležitých) postojov alebo názorov na svet je vlastne plne vedomou „konceptuálnou rekonštrukciou celého nášho vnímania reality ako takej“. Čím sa vytvára „kvalitatívne nová perspektíva“ životných vzťahov a súvislostí, podľa ktorých si uvedomujeme vlastné aj spoločenské bytie. A na základe čoho si budujeme (a neustále aktualizujeme) svoj abstraktný obraz sveta. Ak tomu človek jasne porozumie… Potom si už len stačí zodpovedne vytvoriť svoje slobodné „nové ja“.
Akýkoľvek individuálny príbeh „duchovného (seba)hľadania“ by mohol byť autentickým zdrojom všeobecného ľudského poznania… Lenže v takomto prípade je potrebné zovšeobecniť niečo, čo je „primárne psychologické“ (a k čomu v skutočnosti máme iba introspektívny prístup). A keďže „odhalenie pravdy“ nie je univerzálne obsiahnuté v nejakom špecifickom „duchovnom zážitku“, vďaka ktorému by sme zrazu pochopili všetko podstatné o ľudskom bytí (a „emocionálne nadopovaná“ subjektívna skúsenosť nie je všeobecným poznaním)… Tak jediná cesta ku kritickému porozumeniu (prirodzenosti) človeka vedie iba cez filozofické uchopenie „sebaspoznaného životného procesu“.
Odhalenie skutočnej povahy ľudskej existencie totiž vzniká spätnou analýzou (mentálneho) života v jeho rôznych kontextuálnych formách – je „zobjektivizovaním princípov“ fungovania komplexnej reality na základe mnohých skúseností s neustálymi zmenami (vzájomne sa podmieňujúcich procesov)… Samozrejme, vrátane (ne)mystického zážitku „zjednotenia so svetom“.
Keď som sa pred rokmi rozhodol „túlať sa po duchovných cestách“, nemal som prvoplánovo v úmysle morálne vylepšovať svoj život či dokonca priamo nasledovať nejaký daný náboženský vzor alebo učenie. Akonáhle som sa trochu zorientoval v „neuchopiteľnej (ne)spoľahlivosti“ populárno-duchovnej literatúry, takmer okamžite som sa rozhodol pre „slobodné hľadanie pravdy“ (čiže pre autentické poznanie bez akýchkoľvek informačných alebo svetonázorových predpojatostí, závislostí či kompromisov). No ani zďaleka to nebola nejaká priamočiara cesta bez omylov a stagnácií… Keďže som si niekde prečítal, že „dokonalé osvietenie“ je prístupné pre každého, tak mi pripadalo úplne samozrejmé, že mojím (filozofickým) cieľom bude dosiahnutie „všeľudsky najužitočnejšieho poznania“ (predsa vždy ide predovšetkým o dôveryhodné spoznávanie inteligentných možností vývoja celej ľudskej spoločnosti). No pretože som ani len netušil, čo to vlastne všetko znamená, musel som si to (postupne) „progresívne premyslieť“.
Najväčšou prednosťou a zároveň nedostatkom buddhistickej filozofie je jej slobodomyseľná povaha a dôraz na individuálnu cestu alebo duchovné dosiahnutie jednotlivca. A pre mnohých západných mysliteľov je takýto (na prvý pohľad) až príliš „spoločensky nezáväzný“ charakter veľmi často hlavným dôvodom ich intelektuálneho odmietnutia tohto učenia…
No v skutočnosti sa tento (systemický) nedostatok zďaleka netýka len buddhizmu. V „organizačných kontextoch“ je totiž skrytá najvšeobecnejšia príčina, prečo žiadne myšlienkové systémy či náboženské učenia z minulosti nie sú použiteľné pre súčasnú dobu. A z tohto jednoduchého dôvodu celé ľudstvo ešte stále (a úplne zbytočne) blúdi v „historických projekciách svojho vlastného (ne)vedomia“… Pričom dodnes nevyriešený problém slobody vzniká práve z tejto našej „organizačnej neaktuálnosti“ (či priamo nekompetentnosti).
V určitom období som začal premýšľať nad tým, prečo mi na každej duchovnej knihe niečo principiálne prekáža a ako celok ju nemôžem rešpektovať alebo prijať (a to sa dialo ešte v čase, keď som bol mentálne otvorený čomukoľvek aspoň teoreticky zmysluplnému). Vlastne to nebolo až také ťažké zistiť, pretože som si postupne (aj keď nie úplne cieľavedome) vytvoril dosť špecifický „filter na informácie“... V podstate som len systemicky spojil dva „organizačné ideály“ (individuálny a spoločenský). Nič viac. Ale je na to potrebná (už) značne slobodná „kognitívna adaptabilita“.
Prispôsobivosť neustálym zmenám každodenného života a snaha o „svetonázorové zničenie“ egocentrickej identity (a jej cieľavedomá transformácia na spoločensky dokonalejšiu formu) sú vlastne „základnou mantrou“ buddhistickej filozofie. Tieto vývojové princípy mi vo všeobecnosti pripadali natoľko zrozumiteľné a opodstatnené, že som nikdy nemal žiadny problém zmeniť nejaký životný postoj alebo názor, ak sa mi to v danom kontexte zdalo zmysluplné. A tých „mentálnych posunov“ bolo skutočne mnoho (a takmer vždy to nejako ovplyvnilo moje ďalšie rozmýšľanie o svete). Problém je ale v tom, že akokoľvek dokonalá prispôsobivosť alebo nesebecká otvorenosť životu vás k žiadnej (celosvetovo funkčnej) univerzálnej pravde neprivedie. No všetko to začne dávať zmysel až autentickým pochopením nepostrádateľnosti „bezpodmienečného súcitu“…
Najprv je treba zdôrazniť, že buddhizmus je vo svojej filozofickej podstate prepracovaný intelektuálny systém, a nie je postavený na nejakých neuchopiteľných alebo dokonca nestabilných emóciách. A všeobjímajúci súcit (tak ako aj univerzálna láska) sa dá „technicky“ vyjadriť ako kognitívne rozšírenie hraníc svojho osobného sveta, vlastnej intersubjektívnej reality (zrelosť súcitu teda neurčuje nejaká „od myslenia nezávislá emocionalita“). Filozofickým pochopením, že naša individualita je neoddeliteľná od prostredia, v ktorom žijeme (všetci sme neustále systémovo poprepájaní s komplexným fungovaním prírodno-spoločenských procesov), nastáva prirodzený a plne vedomý konceptuálny posun vo vlastnej sebadefinícii. Pričom tento „existenciálny nadhľad“ postupne vedie k definitívnemu zrušeniu všetkých „kultúrno-ideologicky obmedzujúcich identifikácií“ (trvalé „duchovné znovuzrodenie“ je vždy dôsledkom radikálnej zmeny spôsobu myslenia).
Človek sa stáva v prvom rade (autentickým) človekom – teda súcitnou bytosťou ochraňujúcou a komplementárne zdieľajúcou našu planétu a bezpodmienečne uznávajúcou právo na dôstojnosť života iných. Takýto svetonázorovo vyspelý prístup k životu je nielen tou najprirodzenejšou úctou k celému stvoreniu… Ale aj priamym „univerzálnym základom“ akýchkoľvek spoločensky zmysluplných hodnôt.
Pretože práve „vzájomná spolupráca a zdieľanie všetkého bohatstva a krásy sveta“ sú jediným inteligentným riešením reálnych podmienok alebo povahy bytia, do ktorých sme sa narodili (sú teda v „evolučne najlepšom záujme“ každého z nás). A v podstate vyjadrujú „intelektuálne uchopenie bezprostredného mystického údivu“ nad zázrakom našej vlastnej existencie. Čo prakticky znamená, že spoločensky životaschopné „zjednotenie s bytím“ sa rodí až s (nadmysticky) jasným porozumením každodenného pozemského diania…
Nuž takáto racionálna je v skutočnosti pravda – kde v „nesubstančne relativistickom svete slobody“ svetonázorovo zrelý človek tvorí univerzalisticky zodpovedné formy života... A kde (dobrovoľným) zdrojom „morálneho imperatívu“ sa teda stáva vlastná slobodná vôľa.
Celé buddhistické učenie je postavené práve na týchto primárne racionálnych základoch (pretože len s kriticky súcitným prístupom je možné vybudovať „prirodzene dokonalý svet pre všetkých“). Ale je potrebné si uvedomiť, v akej dobe sa tieto myšlienky zrodili, a teda akým ľuďom boli určené (a to sa týka akýchkoľvek informácií z našej histórie)… My dnes bezpochyby žijeme v neporovnateľne odlišnej realite a musíme riešiť situácie alebo problémy, o ktorých zakladatelia náboženských alebo filozofických systémov v tom čase nemohli ani len tušiť (navyše, vtedy ešte neexistovali žiadne spoločenské inštitúcie a dokonca ani „kultúrne tendencie“ na vytvorenie sociálne spravodlivého a funkčne zmysluplného sveta). A z týchto „kontextuálnych dôvodov“ je nevyhnutné všetky myšlienky z minulosti nanovo (samozrejme kriticky) premyslieť alebo vývojovo opustiť. Skrátka, nie sú aktuálne… Pretože v nesubstančnej realite sa „nadčasovosť“ môže vzťahovať iba na základné princípy fungovania, nikdy nie na kontextuálne podmienené formy neustále sa meniacich javov. Civilizačný vývoj bezpochyby vyžaduje progresívne myslenie.
Definitívne mi to došlo vtedy (a preto), keď ma dlhodobejšie žiadny myšlienkový systém svetonázorovo nepresvedčil o svojej „univerzalistickej legitimite“ (skutočne neexistujú žiadne „spoľahlivé fakty“, ktoré by akokoľvek dokazovali, že naši predkovia poznali nejakú „všeľudsky nadčasovú pravdu o pozemskom bytí“). Ten „filtračný mechanizmus“ na kritický výber myšlienok bol totiž taký nekompromisne efektívny, že pomerne rýchlo som začal mať oprávnené pochybnosti o „nespochybniteľnom obsahu“ akejkoľvek jedinej pravdy o svete (čím sa mi z nesúrodých informačných zdrojov „ontologickej neriešiteľnosti“ zrazu otvorila úplne nová cesta)… A inteligentný obraz (pozemského) života som si postupne začal kriticky tvoriť sám.
Ale určite nie „z ničoho“, v podstate ide len o hlbšie (alebo organizačne komplexnejšie) domyslenie asi všetkým kultúram v nejakej podobe známeho spoločenského pravidla „nerob druhým to, čo nechceš, aby oni robili tebe“… Čo vo svete všeobecnej podmienenosti („systemickej prepojenosti“) v konečnom dôsledku znamená, aby sme vždy spoločne hľadali tie najlepšie riešenia pre všetkých. No na takýto „priateľský prístup“ si musíme najprv vybudovať schopnosť vedome sa vmyslieť do vnútorného sveta alebo „organizačno-hodnotovej štruktúry myslenia“ iného človeka (na základe úprimne zdieľaných rozhovorov, nevyhnutne potrebných na autentické uchopenie životných kontextov). Čo je bezpochyby tá najrýdzejšia podstata akéhokoľvek „vzájomného porozumenia“…
Pre mňa to vlastne znamenalo nezávislé hľadanie skutočnej ľudskej prirodzenosti (čo som v plnej miere pochopil až neskôr). Keďže som sa rozhodol dosiahnuť „duchovné osvietenie“, tak som si musel vytvoriť nejakú pomerne jasnú predstavu, že čo by to asi mohlo znamenať a ako sa k nemu prepracovať (pretože „zaručený manuál“ som nikde nenašiel)… A tento postupne vytváraný obraz „dokonalého (seba)poznania“ sa celkom logicky stával jediným relevantným kritériom „systemickej dôveryhodnosti“ akýchkoľvek duchovných myšlienok, s ktorými som sa stretol (čo si samozrejme vyžaduje už dostatočne vyspelú úroveň kritickej sebareflexie). Podstata hľadania alebo budovania takéhoto „univerzalistického rámca subjektivity“ je vcelku jednoduchá. Ak by sa všetci stali prirodzene dokonalými bytosťami… Ako by vyzeral taký svet? A ako by asi mal myslieť každý jednotlivec, aby to vôbec slobodne fungovalo? A aby to celé dávalo „nespochybniteľný zmysel“?
Dôležité sú preto len tie individuálne hodnoty a kvality (myslenia), ktoré vedú k vytvoreniu ideálnej spoločnosti – teda nejakého potenciálne dosiahnuteľného usporiadania sveta, v ktorom by určite chceli žiť všetci ľudia (až v týchto organizačne komplexných kontextoch je možné začať hovoriť o univerzálnych hodnotách alebo spravodlivosti). A tak som na základe nespočetných „vnútorných rozhovorov“ postupne prešiel množstvom významných svetonázorových aj osobnostných zmien… Aby som nakoniec zistil, že v mojej značne prispôsobivej mysli vlastne nie je vôbec nič pevne (pred)určené… Čím som (ne)priamo spoznal našu prirodzenú „bytostnú nezadefinovanosť“.
A práve „sociálne inteligentná adaptabilita“ je tou najzákladnejšou „univerzalitou“ ideálneho charakteru človeka. Pretože ak o našom spoločnom svete budú týmto „racionálne bezhraničným“ spôsobom slobodne rozmýšľať aj iní… Tak sa prirodzene dohodneme na čomkoľvek. Samozrejme, v rámci dostatočne zmysluplného spoločenského systému (kde predstava slobody nebude v praktickom živote principiálne popierať samú seba).
Nereálne? Vôbec nie, práve naopak!… Takúto „(seba)tvorivú organizačnú kvalitu“ máme totiž všetci prirodzene v sebe (len ju ideologicky a dokonca aj vedecky popierame). A že všetci by chceli prežiť „slobodný život v harmonicky dôstojnom prostredí“… Tak o tom niet pochýb. Problém je iba v tom, že ešte nie ste natoľko (inteligentne) slobodní, aby ste si boli schopní premyslieť „spoločnú reč“… A zodpovedne vybudovať svet vzájomného porozumenia.
Aby človek definitívne spoznal svoju myseľ a dosiahol skutočnú mentálnu svojprávnosť, nevyhnutne potrebuje v sebe nájsť „organizačné centrum myslenia“ – plne vedomého správcu svojej vlastnej osobnosti. No najprv treba zvládnuť „bežne zaužívané“ emócie… Pretože aj keď veľmi často ovplyvňujú či dokonca určujú priebeh nášho života, tak v skutočnosti nás (ani realitu ako takú) vôbec nijako nedefinujú. V podstate sú „iba“ prirodzeným dôsledkom myslenia, s ktorým sú zautomatizovaným návykom podvedome spojené (relevantné zmeny myslenia následne podmieňujú aj zmeny emočného správania). Cez emócie viac menej len cítime to, či práve teraz „prežívame svet“ v (ne)súlade s naším najzákladnejším mentálnym nastavením (aktuálnou štruktúrou osobnosti alebo vnútorným obrazom sveta).
Primárne teda vždy ide o (ne)uvedomené „myšlienkové spracovanie situácie“… A preto emócie (samé osebe) nemajú žiadny priamy, od myslenia nezávislý vzťah k samotnej realite. No celkom určite sú aj napriek tomu „prirodzeným základom nášho autentického prežívania sveta“ (a „vítaným obohatením každodennej existencie“). V procese „zvládnutia emócií“ teda nejde o ich psychologické znevýznamnenie alebo dokonca odstránenie, ale o postupné „racionálne zušľachtenie“ nestabilných, intelektuálne rušivých alebo bytostne nezrelých životných pocitov…
Nuž a iba pochopením a vedomým zvládnutím našich emócií je možné začať s postupnou „deautomatizáciou nevedomia“. Pretože je potrebné ísť (organizačne) „podstatne hlbšie“… A na základe kritického poznania skutočnosti, že neexistuje žiadna akokoľvek „predurčená“ či „nevyhnutne automaticky fungujúca“ individualita – musíme všetky dôležité rozhodovacie procesy preniesť na vedomú úroveň (vrátane cieleného pretvárania samého seba). Aby sme sa konečne stali plne zodpovednými „konateľmi“ svojho vlastného myslenia. Teda aby o našom myslení a správaní nerozhodovali automatické nevedomé procesy, ale naša slobodná inteligencia.
A práve na to slúži mentálny tréning vedúci ku každodennej kognitívno-emočnej stabilite... Zo začiatku je určite potrebné rozvinúť schopnosť dlhodobého udržania „pasívnej bdelosti vedomia“. Táto (meditačná) „nezaujatosť mysle“ však v žiadnom prípade nevedie k nejakému nihilistickému životnému postoju, je to iba praktická pomôcka na postupné vybudovanie „aktívnej adaptability“ v bežných spoločenských kontextoch… Keď človek po určitom čase dosiahne stabilne koncentrovanú myseľ a prostredníctvom nej objaví „vývojovo vyššiu úroveň organizačného sebauvedomenia“… Tak s týmto „epistemickým nadhľadom“ môže v sebe prebudiť plne vedomú kvalitu našej autokonštrukčnej prirodzenosti (autentickým pochopením, že v skutočnosti sme „cieľavedome sebatvorivým centrom vlastnej transformovateľnej osobnosti“).
Vďaka tomuto „metafyzickému oslobodeniu“ (a vašemu nanovo vybudovanému pohľadu na život) stratí nevedomie rozhodovaciu nadvládu a postupne aj takmer akýkoľvek nežiaduci alebo neuvedomený vplyv… A ak vám automaticky vygeneruje niečo „nevyhovujúce“, tak to budete jednoducho ignorovať, pretože „to nie ste vy“ (ale iba dezorganizovaná či zblúdená myšlienka, ktorá nezapadá do vášho nového, principiálne a hodnotovo zjednoteného obrazu sveta).
A tak všetky podstatné alebo dôležité rozhodnutia budú odteraz vznikať pri plnom „konceptuálnom (seba)uvedomení“ a s celkom jasným zámerom alebo účelom (časom budete schopní pomerne ľahko vyhodnotiť kauzálny pôvod alebo relevantnosť akýchkoľvek myšlienok, ktoré sa objavia vo vašich rozhodovacích procesoch). A postupnou „aktualizáciou nevedomia“ sa tomu prispôsobí celá vaša osobnosť (nebudete to už pociťovať ako obmedzujúcu sebakontrolu, ale ako prirodzenú organizačnú kvalitu svojho svetonázorovo koherentného spôsobu myslenia). Nuž a pokiaľ si daný situačný kontext nevyžaduje „cieľavedomé riešenia“, tak sa môžete kedykoľvek oddávať svojej osobnej spontánnosti…
Prostredníctvom tejto (revolučne) „adaptačnej slobody“ si všetci môžeme postupne vybudovať taký charakter vlastných myslí, aby sme ako svojprávne bytosti konečne boli schopní spoločne vytvoriť zmysluplný svet. Ak si tento náš vnútorný potenciál „kultúrno-spoločensky uvedomíme“… Potom už len stačí demokraticky naprojektovať našu (zodpovedne) slobodnú víziu budúcnosti.
Takže, ak sa rozhodnete pre okamžité „(meta)kognitívne oslobodenie“, musíte sa najprv „znovuzrodiť z prameňa čistého bytia“. Pretože iba tu existuje priamy „iniciačný vhľad“ do pravej podstaty fungovania vlastnej mysle (a preto jedine tu sa nachádza epistemický základ pre skutočný realizmus reálne kritickej vedy). A iba následnou analýzou tohto introspektívneho (seba)poznania naštartujete proces postupnej „systemickej reinterpretácie“ komplexného obrazu sveta (s autentickým pochopením fungovania nášho myslenia sa totiž menia tie „najzákladnejšie parametre celej konštrukcie ľudskej reality“)…
Nuž a presne táto úroveň myslenia sa nazýva dokonalé poznanie, (zrealizovaná) buddhovská prirodzenosť, nirvána. Veci sa teda v skutočnosti majú tak, že aby ste uvideli „bytostne pravdivú realitu“, musíte sa stať dokonale sebauvedomeným človekom. A priamo tam, kde sa naučíte (seba)organizačne pracovať s „nesubstančnou prázdnotou“ (vzájomne sa podmieňujúcich procesov), tam sa buddhizmus vlastne aj končí… Pretože na tejto „kognitívne osvietenej úrovni všeobjímajúceho súcitu“ už neexistuje žiadna duchovná nirvána, ani žiadni buddhovia. Tu definitívne končia všetky „dočasné svetonázory“ a rodia sa trvalo slobodné bytosti, pre ktoré sa táto „organizačne vyššia forma inteligencie“ stáva každodennou prirodzenosťou (takto je v nesubstančnej povahe sveta a slobodnom charaktere ľudského myslenia vlastne „zakódovaná“ celá naša hodnotovo-morálna zodpovednosť za stav alebo vývoj pozemského života).
Autentické porozumenie, aká je „ľudská existencia sama osebe“ zmysluplne dokonalá a aká nádherná budúcnosť nás čaká, ak sa pre ňu včas rozhodneme, vedie k jedinému možnému intelektuálnemu postoju… Snažiť sa oslobodiť ľudstvo z „ideologických temnôt“ všetkých (ne)vedeckých ilúzií a omylov, ktoré bránia vidieť realitu takú, aká v skutočnosti je. A vďaka ktorým sme si tu sami nechtiac vytvorili celoplanetárny „apokalyptický koncentrák“ (v choromyseľnom zajatí kapitalistickej „konvenčnej psychózy“ nehumánneho boja o prežitie a ekologického sebadeštruktivizmu). Základnou „existenčnou otázkou“ teda zostáva, či sa z tejto (seba)zničujúcej nevedomosti zobudiť vôbec chcete.
A keďže naša každodenná realita je dokázateľne „ontologicky ne(pred)zadefinovaná“… Tak nezostáva už žiadny (špekulatívny) priestor pre akékoľvek „alternatívne (sveto)názory“. A to so všetkou vážnosťou, pokorou a zodpovednosťou, ktoré komplexnému riešeniu otázok pozemskej existencie a našej vlastnej budúcnosti prislúchajú. Ľudská realita predsa môže reálne fungovať iba jediným spôsobom (objektívnu pravdu buď máte, alebo ju nemáte vôbec). A pravdivé teda môže byť iba také poznanie človeka a spoločnosti, ktoré dokáže principiálne vysvetliť akékoľvek psychosociálne javy…
Ak chcete empiricky priame (samozrejme introspektívne) vedecko-kritické dôkazy, musíte sami prejsť revolučne vývojovým procesom „(seba)organizačného prebudenia“… A následnej osobnostnej transformácie. Pretože z menej rozvinutej úrovne sebauvedomenia a organizovanosti myslenia neuvidíte autentické procesuálne vzťahy a súvislosti, ktoré sú v skutočnosti „všadeprítomnou verifikáciou“ (naprieč svetom, aj dejinami).
No ak sa na všetko pozriete živou „adaptabilnou optikou“ cieľavedome transformovateľného vedomia (čím sa nezvratne zmení „celkové vnímanie reality ako takej“)… Potom určite zistíte, že jedine takýmto chápaním (fungovania) našej mysle je možné vysvetliť akékoľvek progresívne zmeny v živote človeka a spoločnosti. A vlastne „čokoľvek ľudské“. Vitajte v skutočnej realite…