Základ budúcnosti sa vždy nachádza v našich vlastných mysliach (abstraktné zámery, plány a ciele sú nepostrádateľnou súčasťou všetkých tvorivých rozhodovacích procesov). A tak by sme si vývojovú cestu mali cieľavedome vytvárať my sami.
No keďže dnes žijeme v mocensky manipulatívnom a globálne nestabilnom prostredí súboja rôznych protirečivých ideológií či nezlučiteľných záujmov… Bežní ľudia sa v takýchto značne netransparentných podmienkach nedokážu ani trochu zorientovať (ale celkom evidentne to nezvládajú ani samotné „mienkotvorné autority“). Lenže človek predsa potrebuje racionálne veriť, že jeho každodenná životná snaha má nejaký nespochybniteľne hlbší zmysel…
A preto, aby sme si vôbec mohli zachovať reálnu nádej na „lepší zajtrajšok“… Ľudstvo ako celok bezodkladne potrebuje zmysluplnú predstavu alebo obraz našej spoločnej budúcnosti – na základe skutočne pravdivého poznania vybudovanú víziu „všeľudsky spravodlivého celoplanetárneho domova“ (aktuálny stav sveta sa musí vyhodnocovať a cieľavedome riešiť vzhľadom k takejto vedecky opodstatnenej predstave „ideálneho pozemského potenciálu“). Čo znamená, že my nepotrebujeme „víziu budúcnosti“ len ako prirodzenú psychologickú oporu, ale najmä ako životne nepostrádateľný „intelektuálny imperatív“. Lebo správnym smerom môžeme ísť iba vtedy, keď presne vieme, kam ideme.
A tiež ako sa tam inteligentne dostať (čiže nielen organizačne, ale aj hodnotovo-morálne)… Ak sa totiž otázkou každodennej ľudskej existencie nikto nezaoberá na tejto (komplexnej) „výchovno-vývojovej úrovni“, tak žiadne slobodne civilizované riešenie pre nás neexistuje. A ani nebude (nemá sa totiž ako a na základe čoho „kvalitatívne vyprocesovať“). Pretože až spoznaním fungovania našej „revolučne (seba)tvorivej prirodzenosti“ je vôbec možné začať cieľavedome budovať skutočný civilizačný pokrok…
Dôstojný život v mieri nie je iba naivne vysnívaný alebo nedosiahnuteľný ideál – je to najzákladnejšie právo každého človeka. Nikým nespochybniteľné. A preto každý politicko-ekonomický boj (za svoje vlastné záujmy) je principiálnym popretím akéhokoľvek univerzalistického systému životných hodnôt či ľudských práv. A mocenský militarizmus (s celým zbrojným priemyslom a mediálnou propagandou) je už organizovane priamym útokom proti ľudskosti ako takej. A samotná vojna (aj so všetkými ideologickými príčinami) ničím neobhájiteľným zverstvom... Čiže úplne mimo „rámca sapiens“.
A pritom všetko sa dá rozumne vyriešiť bez akéhokoľvek (sú)boja… Pokiaľ ste dostatočne „svetonázorovo slobodní“. A inteligentne adaptabilní. Pretože najlepšou „stratégiou na prežitie“ je cielene vytvoriť trvale udržateľný a zmysluplný svet pre všetkých bez rozdielu (z tohto celoplanetárne komplexného pohľadu sme nezvládli ešte ani základné „kultúrne parametre sebazáchovy“).
Západná spoločnosť si potrebuje pred seba nastaviť „zrkadlo skutočnosti“ (teda kritickú sebareflexiu svojej psychologickej nevedomosti o svojom vlastnom myslení). Neopodstatnené presvedčenie o svetonázorovej alebo hodnotovej zrelosti či dokonca nadradenosti našej vlastnej civilizácie je totiž „chorobne naivnou spoločenskou ilúziou“. Čiže (životu)nebezpečným ideologickým sebaklamom... Na základe ktorého sme si naše (hegemonisticky) mocenské fungovanie vo svete „objektivisticky“ zracionalizovali, zmoralizovali aj zlegalizovali. A pritom všetci veľmi dobre vieme, že (pokrytecky) žijeme na úkor zvyšku ľudstva a budúcich generácií…
A aj napriek všetkým z toho vyplývajúcim výhodám (a dostatočne priaznivým podmienkam) sme toto „akumulačne najplodnejšie obdobie celej histórie“ nedokázali využiť ani na svoj vlastný intelektuálny a civilizačný pokrok… Inak by sme už dávno pochopili, že ten, kto má najviac moci (a možností na zmenu), má prirodzene aj najviac zodpovednosti za spravodlivý vývoj sveta. Lenže sú to práve západnými krajinami ideologicky stvorené princípy dehumanizovaného trhu a (úžerníckej) „finančnej tyranie“, ktoré dlhodobo udržiavajú rozvojový svet v (neo)kolonialisticky hierarchickej podriadenosti a chudobe (ako „nevyčerpateľný zdroj lacnej pracovnej sily a prírodných surovín“). Takže, zatiaľ skutočne žiadny progres v našej „civilizovanosti“ (západná spoločnosť je doslova nekompatibilná so svojimi vlastnými „všeľudskými hodnotami“).
Akosi často sa zabúda na to, že „informačné zdroje“ nás vždy učia takej forme reality, ktorá sa aktuálnemu nastaveniu systému (a predovšetkým mocenských síl) interpretačne hodí na uskutočňovanie (ideologicky) vlastných „verejných záujmov“… Čím sa sami (ne)dobrovoľne uzavierame do „nevyhnutného“ kolobehu neustálej manipulácie pravdy (a reality ako takej). A úplne zbytočne, lebo kapitalizmus (aj so všetkým, čo k nemu ideologicky patrí a na čom je postavený) nie je ani zďaleka „kvalitatívnym zavŕšením“ ľudských dejín alebo nášho intelektuálneho vývoja. Navyše, akékoľvek obhajovanie tohto systému tvrdeniami, že sa racionálne držíme toho, čo už dlhý čas prirodzene funguje, je jednoducho absurdné…
Pretože ono to v skutočnosti nikdy prirodzene nefungovalo. A racionálne už vôbec nie… Súčasné bohatstvo a prosperita západného sveta je až príliš draho zaplatená nedôstojným životom a nezriedka samotným životom iných ľudských bytostí (trhový mechanizmus sa mocensky vyvíjal a hierarchicky akumuloval na zločineckých základoch dobyvateľstva, otrokárstva, kolonializmu a stále aktívneho imperializmu). A ak v tom nie ste priamo „historicky zaprocesovaní“… Tak prinajmenšom ste nezanedbateľnou „trhovou súčasťou“ týchto barbarsky vybojovaných a mocensky bezohľadne udržiavaných procesov. A preto je veľmi pokrytecké a predovšetkým značne slaboduché tvrdiť, že životná úroveň alebo problémy zvyšku sveta sa nás priamo netýkajú… A že kapitalizmus je prirodzene funkčná a hodnotovo udržateľná ideológia.
No a pokiaľ sa aj vyskytne nejaká úprimná snaha o zmysluplný „posun status quo“… V tomto zmanipulovane neprehľadnom prostredí svetonázorovej (ne)slobody sa v konečnom dôsledku vždy všetko prekryje „nevyhnutnosťou všemocného trhu“. Skrátka (teda bez akejkoľvek inteligentnej diskusie)… Takto to je „prirodzené“. No v skutočnosti je súčasná ekonomistická organizácia života (ktorá je doslova „vytrhnutá z komplexných kontextov“) iba extrémne nedomyslenou predstavou fungovania ľudského bytia.
A tak dnes začíname prehrávať už úplne všetci. Pretože v rámci tohto nezvratne zlyhávajúceho systému čoraz častejšie vznikajú „humánne neriešiteľné sociokultúrne javy“ (čím postupne upadá hodnotovo krehká „svetonázorová kultúra“). A priame ničenie vlastnej planéty hovorí samo za seba. Ak túto zničujúcu nefunkčnosť (ideologicky) nevidíte, je to práve preto, že vaša nezrelá inteligencia ešte nedosiahla „autentické (seba)poznanie“, že ešte nemáte vybudovaný interdisciplinárne celostný mentálny systém, ktorý by bol schopný komplexne registrovať a správne vyhodnocovať široké spektrum vzájomne sa podmieňujúcich súvislostí – a všetky kapitalistické zločiny proti ľudskosti (a prírode). A z toho istého dôvodu je vlastne akýkoľvek váš ideologický názor na kritickú pravdu „epistemicky neopodstatnený“… Jednoducho povedané, na základe čoho si chcete obhájiť svoju úroveň inteligencie alebo poznania, keď ani neviete, ako (reálne) funguje samotné ľudské myslenie?!
Väčšinou človek dokáže „zmysluplne rásť“ iba vo vhodnom sociálnom prostredí. Lenže každodenné ekonomické súťaženie (o kvalitu života na úkor niekoho iného) priamo ničí „mentálne štruktúry“ vzájomnej úcty, dôvery, spolupráce a zdieľania… V dôsledku čoho ľudia nie sú schopní autenticky uveriť reálnej dosiahnuteľnosti „všeľudských hodnôt a spoločenských ideálov“ (systém svojím obsahom a charakterom neustále sugestívne programuje formu reality v našich mysliach). Bolo by preto naivné si myslieť, že časom postupne každý jednotlivec na planéte dosiahne „komplexnú intelektuálnu zrelosť“. Z hľadiska súčasných „civilizačných kontextov“ je to doslova nemožné (a s hodnotovo rozpadajúcimi sa spoločnosťami a nestabilným prírodným ekosystémom bude všetko ešte značne horšie).
V rámci bežného života sa ľudia nedokážu alebo ani nemôžu radikálne „odrezať od systému“ (teda z dlhodobo zaužívaných vzťahov a súvislostí každodennej reality)… A pokúsiť sa (samostatne) „slobodne dozrieť“. No v skutočnosti nie je vôbec nevyhnutné, aby celým procesom „nezávislého sebaspoznávania“ prešli všetci jednotlivo, vo svojom súkromnom živote. Len je treba pre nich vytvoriť „psychosociálne dôveryhodné prostredie“… Aby priamo, na spoločenskej úrovni každodenného života spoznali tú kvalitu existencie, na akú máme všetci „od prírody“ prirodzené právo.
A preto by sme mali čo najskôr zodpovedne vybudovať taký „celoplanetárny systém hodnotového zabezpečenia“, ktorý bude prirodzene poskytovať všetky potrebné podmienky pre všeobecný rozvoj každého jednotlivca… Čím sa postupne začne vyvíjať aj „civilizačná úroveň ľudskej spoločnosti ako celku“. A určite treba začať s „inteligentným obrazom slobodného sveta“ (to znamená kriticky predefinovať najzákladnejšie charakteristiky našej svetonázorovo nezrelej existencie). Spoločenský pokrok sa totiž nikdy neodohrával primárne na politicko-ekonomickej úrovni… Ale vo všeobecných „avantgardných abstrakciách“ prirodzenej ľudskej snahy o univerzálne zmysluplnú konceptualizáciu bytia.
Naša spoločná vízia slobodného ľudstva však musí byť odvodená z „celosvetovo zdieľateľných“ predstáv slobody a spravodlivosti (predsa každý jeden človek má neodcudziteľné právo na dôstojnú existenciu). Životná úroveň, ktorá nie je reálne uskutočniteľná pre všetky ľudské bytosti, je bezpochyby „životom na úkor iných“… A práve preto je každý „(sú)boj o kvalitu bytia“ úplne od základu nehumánny (a principiálne nespravodlivý). A teda morálne neobhájiteľný.
Navyše, mocensky premotivovaná západná spoločnosť by sa mala konečne spamätať a prestať sa arogantne vyhlasovať za výnimočného nositeľa či dokonca oprávneného šíriteľa „slobody“. Pretože na dosiahnutie tejto „najkomplexnejšej formy inteligencie“ musí najprv svetonázorovo dospieť... Čo znamená, že naša „nadradená kultúra“ musí v prvom rade sebakriticky spoznať, že primárnym nepriateľom západnej civilizácie je práve jej vlastná (myšlienková) nesloboda. A následná ideologická nekompetentnosť (každodenne popierajúca univerzálne hodnoty a základné ľudské práva).
Ak môžeme vytvoriť také usporiadanie sveta, kde by boli všetci ľudia reálne slobodní a mohli zmysluplne žiť v harmonickom a trvalo udržateľnom prostredí, tak je našou „najzákladnejšou povinnosťou“ pre to spraviť úplne všetko, a to okamžite… Nie je predsa možné, aby v treťom tisícročí od stvorenia „univerzalistických konceptov“ (k hodnotám ktorých sa teoreticky jednoznačne hlásime) zbytočne zomierali ľudia od hladu a smädu, v zime na ulici, na vyliečiteľné choroby, v mocensky záujmových vojnách alebo konfliktoch… Absolútne neakceptovateľné (od bytostí, ktoré sa sebaisto považujú za „rozumné“, sa očakávajú podstatne komplexnejšie myšlienkové výkony a vznešenejšie spoločenské riešenia).
A ak sa to niekomu javí ako „organizačne nepredstaviteľné“, tak veľmi pravdepodobne má problém so svojou vlastnou predstavivosťou (teda so svojím „svetonázorovo obmedzeným“ abstraktno-kritickým myslením). V skutočnosti sú na to potrebné len prírodné zdroje, dostatočne vyspelé technológie a ľudská práca (a tých je pre racionálne organizovanú spolutvorbu toho, čo reálne potrebujeme a čo je zmysluplné, pomerne dosť). A samozrejme slobodná inteligencia… Pretože vzrast blahobytu a všestranného rozvoja celej planéty je primárne blokovaný práve ideologickým obmedzovaním slobody nášho myslenia (všetky súčasné spoločenské systémy svojím charakterom doslova potláčajú „prirodzený vývoj ľudského potenciálu“).
A s potrebnými civilizačnými zmenami je nevyhnutné začať priamo vo fundamentálnej vede… Predovšetkým si treba (interdisciplinárne) uvedomiť, že evolucionistický prírodný výber nikdy nebol skutočnou „hybnou silou“ svetonázorového alebo kultúrno-spoločenského vývoja ľudstva (táto naivná predstava sa však celkom evidentne stala najväčšou „kognitívnou brzdou“ celého vedeckého pokroku ako takého). V skutočnosti sa totiž každý „myšlienkový posun“ vždy odohrával na (seba)organizačne živej úrovni „cieľavedomej abstraktnej tvorivosti“ našej mysle (nevedomé mozgové procesy či akékoľvek „predurčené mechanizmy“ predsa nemôžu autenticky porozumieť a už vôbec nie progresívne riešiť „kauzálne živé kontexty neustále sa meniacej nesubstančnej reality“). Čo z toho vyplýva pre náš bežný každodenný život? Doslova úplne všetko…
Pretože všetko „spoločensky najpodstatnejšie“ je na psychologickej úrovni pochopené príliš nedostatočne (súčasná veda hlboko podceňuje našu prirodzenú schopnosť cieľavedomého vytvárania „spoločnej racionality“)… Pričom už samotná predstava, že z pôvodne neživej hmoty a potom náhodnými mutáciami vzniklo niečo tak „organizačne funkčné“ ako je ľudské myslenie, je evidentne tá najnevedeckejšia súčasť vedeckého poznania vôbec. A z tohto (onto)logického dôvodu ľudstvo ešte stále postráda nepostrádateľný filozofický základ – na základe ktorého by sme všetci mohli „prirodzene uveriť“ v jedinú (spoločnú) pozemskú realitu.
A tak príliš mnoho (interpretačne) dezorientovaných názorov na ľudské bytie zahmlieva našu „organicky živú inteligenciu“ (a teda aj „kauzálne priamu zodpovednosť“ za súčasný stav alebo vývoj sveta). Navyše, neschopnosť odborníkov zmysluplne zadefinovať a konceptuálne si obhájiť vlastnú slobodnú vôľu je bezpochyby (epistemicky) najväčším „metodologickým zlyhaním“ vedecko-kritického myslenia ako takého. Dôsledkom tejto hlbokej nevedomosti je doslova psychotický stav, keď nami samými vytvorený spoločenský systém nás úplne „kognitívne ovládol“, a takmer vo všetkých oblastiach (evidentne proti našim vlastným záujmom) ideologicky riadi a obmedzuje naše každodenné životy… Vrátane najzákladnejšieho vnímania reality samotnej.
A práve v tejto „svetonázorovej zmätenosti“ pramení takmer nepochopiteľný fakt, že mnohí ľudia celkom úprimne uznávajú hodnoty a ideály, ktoré (nimi samými udržiavaný) systém svojím nehumánnym charakterom a každodennou činnosťou priamo popiera a ničí. No takáto „deštruktívna protirečivosť“ nie je pre ľudstvo ani prirodzená, ani bytostne nevyhnutná. Pretože žiadne spoločenské alebo ekonomické zákony (či akokoľvek predurčené systémové danosti) v skutočnosti vôbec neexistujú. To len dlhodobo zblúdená veda (vy)našla určité charakteristiky nášho „spoločenského mechanizmu“… Teda psychosociálnej konštrukcie, ktorú sme my sami abstraktne vytvárali a sami ju (a tiež samých seba) v tomto neuvedomenom „procesuálnom zacyklení“ abstraktne udržiavame.
Dá sa z toho vôbec prebudiť? Určite áno, ale jediným účinným liekom je slobodná kritická myseľ (z ktorej sa postupne vytvorí svetonázorovo jednotný „systemicky koherentný celok“). Pretože len kriticky vyspelá inteligencia dokáže komplexne zladiť „individuálne životné procesy“ so zmysluplne udržateľným fungovaním celosvetovej spoločnosti...
Naše myslenie sa musí stať „myslením celého ľudstva“. To znamená, že vždy budeme zodpovedne hľadať to najlepšie riešenie pre všetkých… A preto je potrebné neustále si uvedomovať, aké dôsledky má naše osobné konanie v globálnom kontexte, ako naša každodenná činnosť vplýva na pozemský život v jeho „interaktívnej celistvosti“. Čo síce pre jednotlivca v súčasnosti nie je také jednoduché… Ale v skutočne slobodnom svete by sa to dalo v podstatných parametroch „hodnotovo-morálne zaštruktúrovať“ priamo do (inteligentného) charakteru spoločenského systému.
Aby človek definitívne oslobodil a zjednotil svoju myseľ, musí v sebe najprv objaviť jej vedome transformovateľnú podstatu. No tento vývojový proces si jednoznačne vyžaduje cieľavedomú prácu s vlastným myslením… Na začiatku je určite potrebné naučiť sa upokojiť myšlienky, aby automaticky neurčovali naše psychické rozpoloženie. Treba ich nechať voľne plynúť a nezaujato pozorovať (bez akéhokoľvek vyhodnocovania alebo aktívneho podporovania). Myšlienkové pochody sa postupne začnú spomaľovať (pričom myseľ sa nemá stávať nekoncentrovanou, ale bdelou, jasnou a pohotovou)... A nakoniec z vás zostane „iba“ bezprostredne sebauvedomujúce sa vedomie – organizačné centrum individuality ako „čistý zdroj“ slobodnej vôle (autonómne tvoriacej vlastnú mentálnu kauzalitu).
A práve tento (obsahovo aj kvalitatívne neustále sa vyvíjajúci) bdelý pozorovateľ vlastných myšlienok sa stane vaším osobným „kritickým strážcom“, ktorý v bežnom živote postupne pretvorí a zdokonalí aj vás samých… Až kým sa cieleným „svetonázorovým zjednotením“ definitívne nestanete skutočne slobodným človekom. V podstate sa dá povedať, že „ideologický prototyp“ takéhoto strážcu, ktorý sa ale ešte dostatočne kriticky nevyvinul a nie je plne vedomý, sa už dávno nachádza v každom z vás. Voláte ho svedomie, vnútorný hlas, intuícia, podvedomie, pravé „ja“, duch, duša, vyššie alebo transcendentálne vedomie… Je to vlastne časť vašej mysle, s ktorou sa v danom čase najviac hodnotovo-morálne stotožňujete – „organizačný (samo)správca“ slúžiaci na sebakontrolu alebo akékoľvek intelektuálne či duchovné sebazdokonaľovanie (vašej ešte nedostatočne spoznanej a nezjednotenej individuality).
Len je to treba správne pochopiť. Predovšetkým, vy sami sa musíte pevne rozhodnúť pre plne vedomú vývojovú zmenu samého seba… Lepšie povedané pre neustálu „ideologicky neobmedzenú sebaaktualizáciu“ (založenú na autentickom základe „živého obrazu sveta v jeho nepretržitých premenách“). Po určitom čase sa táto autokonštrukčne bdelá kvalita mysle stane každodennou prirodzenosťou, čím sa vaša individualita definitívne oslobodí od doterajšieho neriadeného alebo neuvedomeného vplyvu nevedomia. A práve tu začína (inteligentná) mentálna sloboda… Naša schopnosť cieľavedome tvoriť (alebo zodpovedne prijímať) „situačne správne riešenia“ bez ohľadu na svoje „súčasné osobnostné nastavenie“. A teda bez akejkoľvek „nevyhnutnej predurčenosti minulosťou“ (aj keď sme všetci v každej chvíli niečím podmienení, to vôbec neznamená, že naše myslenie je akokoľvek „kauzálne predurčené“).
V každodennom živote o riešeniach podstatných alebo dôležitých psychosociálnych procesov nemôžu rozhodovať nejaké automatické reakcie nevedomia… Ale „aktuálny kontext situácie“ (prirodzene aj so všetkými reálne možnými vývojovými potencialitami) – ktorý je vždy jedinečný, a preto si vyžaduje „organizačne živé“ vyhodnotenie a špecifické riešenie. Samozrejme, plne (cieľa)vedomé. A „univerzalisticky inteligentné“… Čo znamená nájdenie alebo vytvorenie najlepšej možnosti všeobecne (my si pri rozhodovaní nielenže môžeme slobodne vyberať z už daných možností alebo ich kombinácií, ale aj zámerne tvoriť úplne nové riešenia či organizačné postupy). A presne na to je dôležitá stabilne koncentrovaná adaptabilná myseľ…
Odteraz už budete schopní zameriavať svoju pozornosť a cielene si vyberať alebo hľadať také mentálne obsahy, o ktorých práve potrebujete „otvorene rozmýšľať“ (budete vedieť uvedomelo prechádzať kontextami podľa „požiadaviek daných zúčastnenými procesmi“). Čím sa stanete dostatočne „kognitívne slobodní“, aby ste sa inteligentne prispôsobovali vzniknutým okolnostiam spoločenského života… A zodpovedne tvorili tie „najvhodnejšie alternatívy nesubstančného vývoja procesov“ – teda boli schopní myslieť niečo, čo ešte nikto nikdy nemyslel alebo čo zatiaľ neexistuje… A čo je v podstate prirodzenou „živou (mikro)revolúciou“ vedomého ľudského bytia.
Takto postupne spoznáte skutočne slobodný svet v jeho reálne inteligentných vzťahoch a súvislostiach. Teda nie podľa kultúrno-ideologických rámcov, do ktorých vás (organizačne nesvojprávny) systém hĺbkovo naprogramoval… A tým „mentálne zotročil“, čím priviedol celý svet do veľkých problémov. Bežným spôsobom neriešiteľných.
Pretože v kontextoch kapitalizmu nie je možné principiálne vyriešiť žiadny súčasný civilizačný problém (sám systém je ten problém)... Pri (re)organizovaní nášho života sa totiž nedá vychádzať z niečoho, čoho samotné základy sú „ontologicky zle postavené“ (dnešný, ekonomistický svetonázor nemá so „skutočnou povahou reality“ takmer nič spoločné, je skonštruovaný na mnohých vedeckých omyloch a ideologických špekuláciách či klamstvách). Tento „intelektuálne nezrelý pohľad na svet a človeka“ už dostatočne preukázal vlastné sociokultúrne (ne)schopnosti – a predviedol množstvo nesúrodých (a nezriedka protirečivých) reformačných zásahov na svoju rekonštrukciu alebo revitalizáciu… Empiricky evidentne neúspešných (pričom „mocenská hierarchia“ veľmi pravdepodobne ani nemá záujem odstrániť základné príčiny väčšiny súčasných problémov ľudstva).
A ešte okrem toho (a predovšetkým), ak by ktokoľvek organizačne relevantný skutočne vedel „čo so svetom“, tak by určite musel ľudí najprv naučiť slobodne kriticky myslieť. Čo znamená, že vládnuce „politicko-ekonomické entity“ to vôbec nevedia („kapitalistický intelekt“ je príliš povrchný na to, aby bol schopný konceptuálne uchopiť a zmysluplne zorganizovať interdisciplinárnu komplexnosť vzájomne sa podmieňujúcich psychosociálnych procesov interaktívne závislých na neustále sa vyvíjajúcich javoch prírodného prostredia). Takže, so všetkou možnou korektnosťou… Nikde nič inteligentné (a teda ani žiadna sloboda) na obzore.
A je to doslova „antivedecký charakter“, prečo sa tento (netransparentný) systém „globálnej diktatúry kapitálu“ nedokáže progresívne vyvíjať. A keďže je aj hodnotovo obmedzený naivnými predstavami „súťaživej racionality“, v rámci ktorých je ideologicky pevne zakontextovaný (na základe čoho pre kriticky mysliacu bytosť nemá už absolútne žiadnu intelektuálnu legitimitu)… Tak východisko treba určite hľadať mimo aktuálny konvenčný kontext (žiadne životné formy z minulosti nie sú pre nás akokoľvek smerodajné a už vôbec nie záväzné). Preto kapitalizmus má jediné inteligentné riešenie ľudskej budúcnosti: svoj demokraticky regulovaný „transformačný zánik“ (pričom samotná veda bude musieť okamžite začať zachraňovať svoju „objektívnu dôveryhodnosť“ a najmä opodstatnenosť vlastnej „kultúrno-spoločenskej užitočnosti“).
Ak nejaký komplikovane interaktívny (a kauzálne neprehľadný) systém v čomkoľvek podstatnom zlyháva, tak je potrebné celú konštrukciu teoreticky rozložiť až k samotným základom. A potom znovu abstraktno-kriticky poskladať – ale novým spôsobom a čo najlepšie, ako je to za daných podmienok a aktuálneho poznania možné. No a „živá transformácia“ už musí samozrejme prebiehať postupnou a inteligentne organizovanou formou… Prirodzene úplne transparentne.
A pretože náš život je to, čo z neho urobia naše myšlienky, tak si môžeme slobodne vybrať (pričom odmietnuť alebo prijať môžeme „čokoľvek“, spoločenský systém je predsa náš vlastný „externý biosoftvér“)… Ak by sa jednalo len o „kozmetický problém“, či dostatočne zmysluplne fungujúci svet možno a ako vylepšiť, tak by tu bol opodstatnený priestor na dlhodobejšiu diskusiu. Ale čo vlastne máme ešte zvažovať v súčasnom, očividne nehumánnom a principiálne sebadeštruktívnom systéme? Ľudská rasa dosiahla vo vývoji nádejne rozvinutý stupeň inteligencie s veľmi zaujímavou perspektívou budúcnosti. Otázkou je, či dokážeme zvládnuť „kritický prechod“ od organizačne zmäteného spôsobu myslenia k „psychologicky zrelému stavu bytia“ (s jasným porozumením zmyslu vlastnej existencie).
Naša planéta je vyčerpateľná a zničiteľná. O tom (evidentne) niet pochýb. A keďže základnou ontologickou charakteristikou ľudskej existencie je jej „všeobecná podmienenosť“ (kde všetko súvisí so všetkým)… Tak jediným inteligentným princípom organizovanosti nášho života je (celosvetová) „vzájomne sa podporujúca a doplňujúca spolupráca“. Kde každá práca je rovnako hodnotná, pretože (spolu)tvorí zmysluplnú súčasť celkovej siete kultúrno-spoločenských procesov (samozrejme s určitými „časovými špecifikáciami“ fyzickej alebo psychickej náročnosti jednotlivých druhov práce). A len takýto uvedomelo spravovaný organický systém reálne spĺňa všetky funkčné podmienky ľudskej slobody. A preto až na tejto skutočne civilizovanej úrovni môžeme vôbec začať hovoriť o spravodlivosti…
Takže, ak sa konečne rozhodneme pre inteligentnú zmenu, čaká nás „niečo ako raj na zemi“ (skutočne rozumná bytosť si pre svoj život bezpochyby vytvorí „spoločensky priateľské prostredie“). Život na planéte bez hraníc… Ľudia budú dlhodobo bývať len na miestach, ktoré sú v danej chvíli vhodné a priaznivé pre život. Pričom celosvetová spotreba bude racionálne stabilizovaná na úrovni zabezpečujúcej prirodzenú harmóniu s prírodou… Čo okrem iného znamená, že začneme vyrábať len skutočne potrebné a kvalitné veci (samozrejme aj pre zábavu a voľný čas). A všetko sa naučíme „radikálne recyklovať“.
A pretože podstatou inteligentnej organizácie života je „bytostne priame“ vytváranie, udržiavanie a vylepšovanie spoločenských procesov – zrušíme (zbytočný) peňažný systém. A keďže mnohé materiálne veci nie je nevyhnutné vlastniť, podstatné je mať k nim slobodný prístup, keď ich skutočne potrebujeme… Tak ľudia budú mať kedykoľvek všetko, čo k plnohodnotnému životu budú práve potrebovať.
Aby vysoko-komplexný systém vôbec mohol udržateľne fungovať, potrebuje byť zodpovedne riadený (samozrejme na racionálnych základoch interdisciplinárnych poznatkov „reálnej vedy“). Všetko sa preto bude transparentne spravovať maximálne efektívnym organizačným systémom demokraticky plánovaného hospodárstva (s obojsmerne flexibilnou „decentralizovanou centralizáciou“ riadenia). A na to už nebude žiaduca a ani potrebná žiadna ideologicky obmedzujúca alebo represívna politika „moci nad človekom“. Skutočná demokracia predsa nie je o nejakej nadvláde alebo nadradenosti, ale o autentickej službe (všetkým) ľuďom…
S narastajúcou úrovňou systémovej funkčnosti, vedecko-technologického rozvoja a odstránením výroby (nepotrebných) zbytočností budeme čoraz menej pracovať… A postupne tak všetci začneme mať podstatne viac životných možností a „kvalitného priestoru“ pre našu slobodnú sebarealizáciu. Pretože čím je systém (zmysluplne) stabilnejší a efektívnejší, tým viac času môžeme venovať prežívaniu svojho osobného života či vlastným „subjektivistickým záľubám“ (bez toho, aby to nejako obmedzovalo naše spoločné „základné fungovanie sveta“). A tak sa aj cestovanie po celej planéte stane bežnou samozrejmosťou pre každého. Veď život možno vznikol „na objavovanie a obdivovanie svojej vlastnej dokonalosti a krásy“…
My k spokojnému alebo šťastnému bytiu v podstate nepotrebujeme veľa – „iba“ dôstojné životné podmienky a zmysluplnú slobodu… A samozrejme, naučiť sa mať prirodzenú radosť z vlastnej existencie ako takej. Skutočne zrelý človek pozná základné hodnoty života a vlastné možnosti, a preto si zodpovedne nájde miesto v spoločnosti (podľa svojich aktuálne rozvinutých vedomostí a schopností). A keďže v civilizovane slobodnom svete všetci ľudia pracujú na spoločných cieľoch a pre spoločné dobro (individuálna zodpovednosť sa tak priamo premieta do komplexnej kvality života celého ľudstva)... Všetci sú si úplne prirodzene rovní (takýto vyspelý kultúrno-spoločenský postoj je vlastne najuniverzálnejšou formou ľudskosti vôbec). A to je naša (potenciálna) budúcnosť. A vôbec nemusí byť vzdialená, skutočne slobodné bytosti sa predsa dohodnú na čomkoľvek…
Život v „spoločnej realite“ je svojím spôsobom dokonalým duchovným bytím. Pretože práve v takomto svetonázorovo zjednotenom „prostredí domova“ budeme schopní naplno realizovať svoj zatiaľ nerozvinutý ľudský potenciál. Keď konečne prestaneme neustále o čosi bojovať a niečo si navzájom dokazovať, potom je pomerne jednoduché naučiť sa nezištnému zdieľaniu bytia s inými (veď najvyššou životnou hodnotou je predovšetkým „človek ako taký“). A vtedy sa v nás prirodzene zrodí bezpodmienečná zodpovednosť za každodennú existenciu ľudstva ako celku. No nie ako teoretický intelektuálny pátos či neúprimná póza. Ale ako tvorivá vďaka životu samotnému… Pretože naša celkom (ne)obyčajná existencia je doslova „zázrakom hodným vzájomného porozumenia“.
V dejinách bývajú chvíle, kedy je potrebné prehodnocovať a následne meniť niektoré „dlhodobo spoločensky zaužívané pravdy“. A niekedy príde chvíľa, kedy je potrebné radikálne zmeniť celé chápanie (zmyslu) života… Kontextuálnou exkluzivitou dnešnej doby je možnosť aj nutnosť cieleného uskutočnenia takejto progresívnej vývojovej zmeny. Žijeme v skutočne výnimočnom období existencie ľudských bytostí, pretože vo veľmi blízkej budúcnosti v nás môže informačne vykryštalizovať najväčšia psychologická transformácia, odkedy sme „zliezli zo stromu“… A prvýkrát ochutnali z „abstraktných plodov“ (seba)poznania.
Vo všeobecnosti platí, že pokiaľ chce nejaký pozemský tvor evolučne prežiť, tak musí dostatočne rozumieť premenlivému prostrediu, v ktorom sa každodenne pohybuje. Inak prirodzene vyhynie. A pre bytosti obdarené abstraktnou slobodou „tvorenia a ničenia“ to platí definitívne… Takže všetko alebo nič.
No ak sa chcete považovať za svetonázorovo vyspelé bytosti, ktoré skutočne rozumejú vlastnej existencii… Vaše „duchovné znovuzrodenie“ je v podstate (evolučne) nevyhnutné. A keďže cesta rozumného človeka je vždy cestou bez boja… Tak jediným riešením našej civilizačnej „krízy identity“ je celosvetová intelektuálna revolúcia. Aj so všetkými (seba)tvorivými dôsledkami.