Zrazu som sa vyskytol v inom svete. Nie neznámom, ale mentálne podstatne odlišnom. Všetko mi pripadalo úžasne prirodzené, no zároveň niečím celkom výnimočné a bytostne nespochybniteľné. Akoby táto zvláštna „neuchopiteľná realita“ bola naším skutočným domovom… Žiaľ, ten príjemný pocit nekonečnej slobody a bezvýhradnej dôvery samotnému životu – ktorý sa v tej chvíli asi ani nedá zmysluplne opísať – bol až priveľmi nestály. Len čo som sa „zhlboka nadýchal čistej existencie“, začala sa pomaly beznádejne vytrácať. Ako súkromný zážitok to bolo úplne presvedčivé a keby som vedel, ako v tomto psychickom rozpoložení zotrvať aj v každodennom svete… Lenže také jednoduché to s naším pozemským bytím predsa nie je. Alebo v skutočnosti áno?
V tej dobe som v podstate nevedel, čo presne hľadám. No automaticky som predpokladal, že „duchovné cesty“ a všetky hodnotovo-morálne zmeny s tým spojené sú len prostriedkom k dosiahnutiu niečoho „tajomného“ (ako je odhalenie inej dimenzie života alebo nadpozemskej pravdy či zdroja poznania). Vôbec mi ani len nenapadlo, že vývoj našej vlastnej mysle by mohol byť cieľom samým osebe.
A až o mnoho rokov neskôr som si definitívne uvedomil, ako ten (ne)náhodný osobný zážitok súvisí s ľudským bytím vo všeobecnosti, s povahou reality samotnej. To, čo som dlhý čas, aj keď nie priamo v tej chvíli, považoval za vrcholný stav (seba)poznania, sa neskôr stalo nepostrádateľným základom k značne hodnotnejšiemu chápaniu sveta a samotného človeka… A nič racionálnejšie som zatiaľ nikde neobjavil.
No žiaľ, súčasný vedecký prístup nedáva ani najmenšiu nádej na spoznanie tejto „autenticky slobodnej úrovne ľudskej inteligencie“… V minulosti som si prirodzene myslel, že veda nám pre našu orientáciu v každodennom živote poskytuje pomerne presný a jednoznačný opis reality. Veď sama sa postavila do pozície tvorcu kritického obrazu sveta – ako praktický nástupca „neužitočnej“ filozofie, ktorá sa úspešne prediskutovala (a rozanalyzovala) až k vlastnej svetonázorovej nepotrebnosti. Lenže mnohí vedci akosi „neprofesionálne zabúdajú“, že veľmi často nepracujú so skutočnou realitou… Ale iba s ich vlastnými názormi, predstavami alebo modelmi, postavenými na dočasných (a ešte stále neobjektívnych) predpokladoch, definíciách, hypotézach a teóriách. A prostredníctvom metodológie, ktorá je tým všetkým nevyhnutne podmienená.
Nuž a hlavnou príčinou aktuálneho (interpretačne zblúdeného) stavu je nesprávne „filozofické pozadie“ celej dnešnej vedy (vrátane základných „zadefinovaní a nastavení“). Pretože aj tento „najvšeobecnejší obraz fungovania nášho bytia“ je zatiaľ iba teoretickou predstavou… A (jedno)značne nedomyslenou.
A tak sa dnes nachádzame v (naivne) materialistickom svete, kde sú všetky naše myšlienky „nejako zázračne“ vytvorené neurobiologickými (či elektrochemickými) procesmi v mozgu… A keďže ich „organizačno-informačné obsahy“ sú nám vraj evolučne alebo „minulosťou“ dané, tak nad vlastným mentálnym dianím nemáme kauzálne priamu a zvrchovanú kontrolu. Lenže ak nejaké „v minulosti vzniknuté mechanizmy“ automaticky určujú celé naše myšlienkové uchopovanie sveta…
V tom prípade by ľudská existencia bola iba „nesvojprávnou fraškou“. A objektivistická veda tou (objektívne) najväčšou. Pretože (akokoľvek) „predurčená myšlienková kauzalita“ nedáva absolútne žiadny priestor pre slobodné rozhodovanie človeka. Z čoho logicky vyplýva, že v takomto „mechanistickom svete“ nemôže existovať žiadny nezávislý pozorovateľ, a teda ani žiadne objektívne stanovisko… Čo je samozrejme priamym popretím samotnej podstaty celého konceptu vedy (zbavenie človeka jeho živej slobodnej vôle je doslova „prvotným hriechom“ vedeckej racionality ako takej).
No v skutočnosti je všetko úplne inak… Naše myšlienkové procesy sa totiž nedajú „kauzálne zredukovať“ na organizačne nižšie úrovne reality a majú svoju vlastnú doménu „informačnej slobody“. A práve preto je nevyhnutné dekonštrukčne vstúpiť až do najhlbších základov poznania sveta, k „(seba)organizačne živej“ povahe vnímania a spolutvorenia každodennej ľudskej reality. My totiž stále nevieme, ako funguje naše vlastné myslenie… A pritom je to jediná (inteligentná) „metodológia“ pre správne pochopenie života.
Za týchto okolností nie je jednoduché vysvetliť, k akej „svetonázorovej (meta)perspektíve“ som sa to postupne dostal. A prečo je zrovna toto nejaké „intelektuálne privilegované poznávacie stanovisko“ (v existenciu a najmä „spoločenskú univerzalitu“ ktorého, mimochodom, už takmer nikto vedecky vzdelaný ani neverí). Na začiatku som samozrejme nemohol vedieť, že to zájde až tak ďaleko, ale pri spätnej analýze to nie je až tak nepochopiteľné. Ak si človek určí nejaký zmysluplný cieľ, ktorý sa dá naozaj dosiahnuť (samotná povaha bytia „to poskytuje“), a dlhodobo za tým ide, tak za určitých priaznivých podmienok sa k tomu môže prepracovať. Aj keď tým cieľom je niečo tak rozporuplné a nejasné ako „spoznanie skutočnej pravdy“… Pričom som ani len netušil, že čo to vlastne znamená a kam ma to privedie.
Napriek tomu, že sa nedá presne povedať, čo všetko z dovtedajšieho života malo (relevantný) vplyv na takýto „radikálny odklon“ od bežného spôsobu myslenia, tak začiatočným (a jednoznačne najsilnejším) impulzom pre moje postupné „metafyzické znovuzrodenie“ bol dlhodobý pobyt mimo domova. Veľmi často je potrebné na nejaký čas vystúpiť zo zaužívaných kontextov, známych štruktúr a každodenných stereotypov (teda vlastných psychosociálnych rámcov), aby sme si vôbec uvedomili, že pozemská realita je omnoho pestrejšia a bohatšia, ako sme si to doteraz predstavovali…
Tie takmer dva roky strávené v uvoľnenom austrálskom prostredí boli nezaplatiteľnou „školou života“. Navyše som si tam (najmä posledné mesiace) začal uvedomovať nezávislosť osobného bytia v značne širších kontextoch, čo bolo pre mňa úplne novou skúsenosťou. Z dnešného pohľadu mali tieto pocity slobody veľmi naivné „svetonázorové pozadie“, ale pre môj ďalší intelektuálny vývoj boli užitočným odrazovým mostíkom (veď práve táto „kultúrno-ideologická nezrelosť“ mi neskôr otvorila myseľ doslova dokorán). Konečne som sa cítil sebaisto – a pripravený „s nadhľadom zvládnuť vlastný dospelý život“.
Pred návratom domov bola predo mnou ešte desať-týždňová návšteva ázijského kontinentu. Na jednej strane ma táto pre nás značne exotická časť sveta priamo očarila rôznorodosťou a bohatstvom životných foriem, no zároveň začalo vo mne postupne narastať akési nejasné presvedčenie o „nedoriešenosti pozemskej reality“… Turistický prechod himalájskym masívom bol vždy môj veľký sen, aj samotné cestovanie rôznymi krajinami s odlišnou kultúrou a zvykmi mi prinieslo množstvo pekných zážitkov a poučných skúseností – ale ten trpký pocit z nedostatočnej sociálno-ekonomickej úrovne tunajšieho života už natrvalo zostal v pozadí mojej mysle. A práve tu som sa priamo stretol s „tradičným prostredím lotosového kvetu“…
Nemôžem povedať, že hneď po príchode domov som bol schopný svetonázorovo spracovať všetky tie skúsenosti z predchádzajúceho obdobia a „niekam sa nasmerovať“. Vlastne som vôbec nevedel, čo chcem ďalej robiť. Asi aj preto mi napadlo, že nie je nijaký dôvod prečo a kam sa ponáhľať, a rozhodol som sa, že zopár týždňov si oddýchnem – a pouvažujem o živote. A tak si slobodne premýšľam už niečo cez dvadsať rokov… A práve preto dnes môžem celkom zodpovedne prehlásiť, že viem (seba)tvorivo a skutočne nezávisle myslieť. A vo všeobecnosti značne relevantne.
Celý proces tohto (neplánovane predlžovaného) „prehodnocovania sveta“ sa odštartoval takmer v duchu národných tradícií – za spoločným stolom pri pive… Skrátka, dobre sa pri ňom rozpráva (často tvorivo a niekedy aj rozumne). A navyše, subkultúrna krčma je vždy dostatočne inšpiratívnym sociálnym prostredím (i keď začiatočná fáza môjho „psychologického prerodu“ bola určite viac dekonštrukčná ako sociálne tvorivá). S niektorými kamarátmi sme dokázali prediskutovať celé hodiny a s prispením desiatok rôznorodých kníh, ktoré som vtedy čítal, sa mi menil okolitý svet doslova nepretržite (veľmi rýchlo som pochopil, že na mnohé veci a javy sa dá pozerať inými spôsobmi, ako som bol bežne naučený alebo zvyknutý). Takmer každý týždeň som mal nejaký „významný“ nový pohľad alebo postoj k životu (toto „názorovo vysoko nestabilné“ obdobie trvalo možno aj dva roky). Vlastne sa niet čomu čudovať, veď som vstrebával informácie takým „nevyberavým spôsobom“, ako keby každá kniha označovaná za duchovnú literatúru bola svätou pravdou. Nuž čo, niekedy je „mierumilovné zahmlenie každodennosti“ doslova povznášajúce (alebo aspoň inšpiratívne). A občas sa dokonca pohrávam s myšlienkou, že pre nedostatok jasných (a jednoznačných) orientačných bodov pri mojom nezávislom (seba)hľadaní bolo toto „ezoterické“ obdobie nevyhnutné.
Na druhej strane, príčinou týchto nejasností je práve samotná duchovná literatúra (vo všeobecnosti). Keď som sa vtedy celkom otvorene „ponoril do starovekých myšlienok východných učení“, tak sa mi celá záležitosť zdala natoľko vážna, že mi ani len nenapadlo pochybovať o dôveryhodnosti takéhoto (pre našu oblasť alternatívneho) zdroja informácií. Vždy som si totiž myslel, že na určitej úrovni „intelektuálnej závažnosti“ alebo životnej dôležitosti ľudia pracujú iba so skutočne pravdivými a relevantnými faktami (teda aspoň približne). Hlboko som sa mýlil. Bola to skutočne naivita?
Pravdu povediac, túto (nezodpovednú) „celosvetovú tradíciu“ zbierania a odovzdávania neoverených či nedokázaných informácií som vlastne nepochopil dodnes. A zďaleka sa to netýka len fenoménu „duchovného hľadania“… Pretože keď sa mi začalo postupne odkrývať „empirické pozadie“ niektorých zaručených civilizačných poznatkov, tak som z toho zostal „doslova bez slova“…
Avšak aj napriek všetkým „vedomostným nespoľahlivostiam“ (a v určitom zmysle práve preto) mi táto životná etapa dala veľmi veľa dôležitých skúseností. A dokonca aj priamych poznatkov, z ktorých niektoré sa ale stali viditeľné a podstatné až po určitom čase… To množstvo (aj priamo prežívaných) myšlienkových zmien, ktorými som si v tomto období prešiel, mi vytvorilo autentický základ pre ďalšie spoznávanie mysle pomocou spätných analýz toho, čo sa udialo v mojom živote (a mojej vlastnej hlave). A aj keď určitý „filter na spracovanie informácií“ som mal samozrejme vždy, tak objavením a najmä pochopením kritického myslenia sa jeho kvalita začala rýchle vyvíjať na radikálne novú úroveň. Vlastne som postupne prestal „automaticky veriť“ čomukoľvek duchovnému (a časom aj mnohému vedeckému), s čím nemám osobnú skúsenosť alebo čo nie je (skutočne empiricky) všeobecne dokázané. Ale to si už vyžaduje istý stupeň „interdisciplinárneho (seba)poznania“, aby to neskôr aj začalo prinášať nejaké užitočné vedomosti (a aby sa človek „neutopil v hlbinách skepticizmu“).
Asi najpodstatnejším (a v nejasných začiatkoch veľmi osviežujúcim) „raným plodom“ môjho skutočne odhodlaného hľadania bola na prvý pohľad obyčajná veta. Žiadna tajuplná formulka, ani magické zaklínadlo, ale čisté „kognitívne osvietenie“ (kontextuálne vhodne nastavenej mysle). Spomínam si, že to bolo ako „zjavenie“, keď som si v jednej útlej knižočke, kúpenej v malej obľúbenej čajovni, v pre mňa vtedy nie celkom zrozumiteľnom texte zrazu prečítal, že „obsah vedomia tvorí vedomie“. Okamžite som mal pocit, že som pochopil podstatu východných filozofií… A dodnes som si istý, že v tejto (samozrejme správne pochopenej) „zázračnej myšlienke“ je obsiahnuté pre ľudstvo všetko psychologicky najdôležitejšie.
Keď sa ma v tom období ľudia pýtali, čo vlastne robím, tak som im zväčša hovoril, že premýšľam o svete a tak trochu sa venujem východným filozofiám. V určitom zmysle to pravda bola, pretože množstvo „ezoterickej literatúry“ viac menej vychádza z týchto zdrojov. Ale aby som bol úprimný, tak o skutočnej filozofii ako takej som vtedy nevedel takmer nič. A keď som si po niekoľkých rokoch začal o nej niečo serióznejšie zisťovať, tak už ma až tak veľmi neoslovila, lebo k týmto „základovým otázkam a problémom“ som si medzitým našiel vlastný kritický prístup. Jedinou výnimkou sa stal buddhizmus ako veľmi kompetentný sprievodca podstatou fungovania ľudskej mysle (navyše je pre svoju „zodpovedne anarchickú“ povahu intelektuálne veľmi príťažlivý a inšpiratívny). A okrem toho som si tou turistickou návštevou niektorých buddhistických krajín k nemu vybudoval určitý osobitý vzťah. Pretože práve to neskôr odštartovalo celé moje duchovné hľadanie… Vlastne len som sa chcel o tejto pre nás relatívne neznámej „kultúre mysle“ niečo bližšie dozvedieť.
Predstaviť buddhizmus (a predovšetkým jeho „filozofický odkaz“) západnému mysleniu je pomerne neľahká misia, pretože má podstatne odlišný a bezpochyby značne premyslenejší prístup k „(inter)subjektívnej realite“ ako my v našom vedecko-materialistickom svete… A to najmä preto, že západná spoločnosť sa dlhodobo vyvíjala v prostredí, ktorého sociokultúrna tradícia predpokladala v pozadí našich životov nejakú „(pred)zadefinovanú substanciu“ – prírodne alebo transcendentne predurčenú podstatu či organizačný poriadok… Asi je potrebné doplniť, že vo filozofii „substancia“ znamená vlastnú alebo nezávislú podstatu vecí a javov (s pevne danými vlastnosťami a organizačnými charakteristikami), vo vede sa tento predpoklad „daností a nevyhnutností“ odzrkadľuje najmä prostredníctvom univerzálnych zákonov.
Nuž a buddhizmus je práve nesubstančnou filozofiou. Teda „ontologicky prehlasuje“, že žiadne organizačné zákony ani žiadna (akokoľvek) bytostne zadefinovaná alebo nevyhnutná forma každodennej kultúrno-spoločenskej reality neexistujú, a všetky psychosociálne javy sú len „neustále sa meniacou sieťou vzájomne závislých či podmienených procesov“ (ako „kauzálne živý organizačný dôsledok“ našich nijako nepredurčených myšlienkových konštrukcií). Treba ale dodať, že pre toto učenie boli a sú dôležité predovšetkým „dáta vedomia“ – pretože vždy ide primárne o naše ľudské bytie (a „prebudenie človeka zo sveta vlastných ilúzií“). A aj z tohto dôvodu je buddhizmus svojím zameraním vlastne viac psychológiou než filozofiou v našom bežnom ponímaní.
Lenže v skutočnosti sú tieto dve poznávacie disciplíny „neoddeliteľnými komplementaritami“ (celkového uchopovania sveta) – sú spolu previazané a vzájomne sa ovplyvňujú… Pretože práve v našej mysli sa skrýva jediná možná „epistemická cesta“ ku komplexnému, a teda pravdivému poznaniu ľudských bytostí a povahy reality ako takej (celé dejiny poznania sú predovšetkým procesom živého spoznávania „inteligencie samej zo seba“). Je síce pravda, že na vlastné myslenie zameraná „introspekcia“ môže byť aj subjektivisticky nespoľahlivá a omylná (táto „metakognitívna metóda“ si vyžaduje určitú úroveň sebapoznania a má vlastné kritické prístupy)… Ale dnešná veda svojimi „objektívnymi mentálnymi mechanizmami“ (informačne zakódovanými v génoch a ponorenými do neznámych prúdov nevedomia) mnoho svetla do problematiky nášho tvorivého myslenia evidentne nevniesla.
Samotným účelom buddhistického učenia je „definitívne vyslobodenie ľudských bytostí zo sansáry“ – sveta (zbytočnej) nespokojnosti, strasti či utrpenia, ktoré sú zapríčinené nepoznaním skutočnej povahy života a fungovania našej mysle. Tým, že žijeme v takejto hlbokej „nevedomosti o svojej vlastnej prirodzenosti“, myslenie nie je schopné vnímať a vyhodnocovať okolitú realitu správnym spôsobom. Celý život si vytvárame postoje a názory na svet a jeho dianie (aj na samých seba) a naivne sme presvedčení o pravdivosti práve našich vlastných pohľadov alebo interpretácií. Lenže všetko je značne inak… A tak ľudstvo žije v neustálom chaose nedorozumení a omylov, kvôli ktorým nevieme nájsť „spoločnú reč“ (čiže vzájomne zdieľanú realitu). Pretože kto má vlastne pravdu?
Prirodzeným riešením (a skutočnou realitou) je práve „nesubstančné bytie“. Jedine takýto „kauzálne otvorený“ charakter ľudskej existencie nám poskytuje autentickú slobodu myslenia a umožňuje nirvánu (trvalé „vyvanutie z kolobehu svetonázorových ilúzií“). Buddhisti túto fundamentálnu povahu nášho života nazývajú „prázdnota“. Čo vôbec neznamená, že ak je človek alebo náš bežný každodenný život „substančne prázdny“ (čiže postráda „pevnú vnútornú podstatu“)… Tak (v akomkoľvek zmysle) „neexistuje“ alebo je „nedôležitý“. Ale poukazuje to na základné konceptuálne poznanie, že vo svete všeobecnej podmienenosti (prepojenosti) je úplne všetko „neustále sa meniacim procesom“. Takáto „nezadefinovaná existencia“ je sama osebe dokonalá, pretože obsahuje nespočetné vývojové potenciality, ktoré v skutočnosti máme k dispozícii pre slobodnú tvorbu zmysluplných foriem každodenného sveta. Z čoho logicky vyplýva, že (životaschopná) nirvána nie je iba nejakým „oslobodzujúcim cieľom“, ale predovšetkým radikálne novým začiatkom…
A to dáva úplne nový, revolučný pohľad na celé ľudské dejiny. Teda na jednoznačne nedokončenú (r)evolúciu či mentálny vývoj človeka (a globálnej spoločnosti ako celku). A keďže „ontologická nesubstančnosť“ je (interdisciplinárne) najvšeobecnejším základom nášho bytia… Tak vedecko-kritické spoznanie tejto „prázdnej povahy sveta“ je pre inteligentnú rekonštrukciu súčasnej, v mnohých smeroch intelektuálne zlyhávajúcej a neuspokojivej reality absolútne nevyhnutné. Pretože (skutočná) pravda nielen oslobodzuje, ale najmä „epistemicky pravdivo (spolu)tvorí“.
V podstate všetky náboženstvá, religiózne systémy a zmysluplné filozofie vznikali v dôsledku nejakej osobnej (ale zväčša sociokultúrne podmienenej) skúsenosti s týmto „univerzálne spoločným základom bytia“. Lenže „svetonázorová neschopnosť“ dôveryhodne vyhodnotiť obsah a relevanciu mystických zážitkov (a vízií alebo zjavení) v celom spektre ich rôznorodosti zapríčinila, že stále neexistuje jednoznačné alebo dostatočne zrozumiteľné vysvetlenie „o čo tu vlastne ide“. Navyše, neochota súčasnej materialistickej vedy seriózne sa zaoberať týmito „(seba)transformačnými skúsenosťami“ je všeobecne známa… A tak ľudstvo dodnes nenašlo celosvetovo jednotnú cestu vzájomného porozumenia a spoločnej pravdy.
Keď sa občas dostanem k problematike mystiky, nemôžem si nespomenúť na ten svoj skutočne neobvyklý zážitok „zjednotenia so svetom“. Niekedy v tom období som si povedal, že by bolo celkom vhodné pospisovať si moje „organizačné názory na slobodný život“… Z viacerých dôvodov, ale (zatiaľ) najmä preto, aby som priateľom mohol podstatne ucelenejšie priblížiť svoj „neštandardný pohľad na svet“, ktorý som im nedokázal vysvetliť v priebehu bežných rozhovorov (a zrovna málo ich nebolo). A tak som na niečo vyše týždňa odišiel na chalupu, kde bol potrebný kľud. Prvé dni som sa tam len tak ponevieral, niečo malé porobil v záhrade a „(ne)snažil som si upokojiť myšlienky“…
A zrazu sa to stalo. Lepšie povedané, postupne som do toho „prirodzene vplynul“. Akoby som sa vyskytol v celkom jedinečnom prostredí, úplne mimo „zaužívaný civilizačný kontext“ – ako vedome (spolu)tvorivá súčasť síce nevysvetliteľne záhadnej, ale dokonale zmysluplnej a dôveryhodnej existencie… Asi najviac ma však prekvapila vlastná „bytostná nezadefinovanosť“, keď sa moja každodenná myseľ nenápadne premenila na akési „nadosobné myslenie“ (no vôbec som nepociťoval stratu svojej individuálnosti, práve naopak). Pričom som mal pomerne nejasný, ale celkom presvedčivý dojem, že takáto „racionálna bezhraničnosť“ by mohla byť základnou mentálnou charakteristikou ktorejkoľvek ľudskej bytosti… A tak som prostredníctvom tohto „mysticky zadaptovaného myslenia“ v sebe objavil našu slobodne transformovateľnú prirodzenosť. Lenže to (a predovšetkým filozofické dôsledky toho všetkého) som dostatočne pochopil až omnoho neskôr.
Aby som bol úprimný, v tej chvíli mi vôbec nenapadlo, že by toto mal byť svojím spôsobom vrcholný zážitok môjho „duchovného (seba)hľadania“. Skrátka, na nejakú dôležitú mystickú skúsenosť to bolo „až príliš z tohto sveta“… Na druhej strane som si hovoril, že aj keby som už nič „duchovne hodnotnejšie“ nenašiel, tak tento existenciálny nadhľad a pocit slobody by mi na spokojný život úplne stačil. Samozrejme, že to zmizlo (keď človek začne riešiť „každodennú civilizáciu“, v mysli sa radikálne zmenia kontexty).
Ale po mnohých rokoch sa mi tento zážitok „postupne zjavil v celej svojej explanačnej komplexnosti“… Ako definitívne porozumenie „živej (auto)konštrukčnej spoluúčasti“ ľudskej mysle na tvorení (vnímania) reality. Čoho prirodzeným dôsledkom bolo postupné vybudovanie bezvýhradnej dôvery v našu vlastnú kritickú inteligenciu ako „jediný spoľahlivý zdroj poznania“… A to najmä vďaka „neuchopiteľnej rôznorodosti“ mystických skúseností.
Mystická cesta (zmenené stavy vedomia vo všeobecnosti) bola vždy súčasťou duchovno-náboženských tradícií a je to vlastne „najautentickejšia forma hľadania pravdy“. A aj keď z minulosti zozbierané záznamy nám o týchto zážitkoch poskytujú (až) veľmi pestrý materiál na štúdium, v podstate existujú iba dva základné (a úplne odlišné) druhy mysticizmu alebo introspektívnych zážitkov…
V prvom prípade sa človek „oddáva neriadeným duchovným fenoménom“ a skúsenosť môže vyvrcholiť v zjednocujúcom extatickom vytržení. No keďže pri týchto skúsenostiach (s akýmkoľvek obsahom) je v podstate nemožné určiť ich „ontologický status“… A teda či to nie sú len halucinačno-bludné projekcie vlastného (ne)vedomia… Tak je prirodzene otázne, ako sa na tieto „vizionárske zážitky“ reálne pozerať (pretože pre ľudstvo sú životne dôležité predovšetkým informácie o reálnom fungovaní sveta, čiže tie, z ktorých sa dá racionálne vyťažiť niečo „organizačne hodnotné“ pre náš každodenný život). V druhom prípade meditujúci cielene upokojuje a neskôr až zastavuje myslenie a emócie (myseľ je pri plnom vedomí, ale aktívne sú len zmyslové vnemy). Alebo pokračuje až k odstaveniu zmyslov a úplnému subjekt-objektovému zjednoteniu (v maximálnej enstáze je myseľ „informačne vypnutá“, ale vedomá si samej seba).
Medzi enstázou a extázou sa nachádza množstvo každodenných, ale aj „nekonvenčných“ stavov vnímania sveta. A aj keď s niektorými „alternovanými skúsenosťami“ sa človek v bežnom živote nestretáva (alebo o nich často ani nevie)… Tak všetky tieto zážitky sú celkom prirodzenou súčasťou fungovania alebo povahy našej mysle. Nuž a spomedzi nich vyniká jedna exkluzívna psychická skúsenosť, ktorej sa všeobecne hovorí „zjednotenie so základom bytia“ (nezriedka sa nazýva aj extrovertívnym alebo prírodným mysticizmom). A práve tu začínajú (a z nedostatočného pochopenia aj vývojovo končia) mnohé dejinné príbehy oslobodenia, pravdy, spásy…
Tento multikultúrne najrozšírenejší religiózny zážitok (celistvosti a jednoty) je popisovaný ako „dôverné splynutie“ s prírodným prostredím a ľudstvom alebo dokonca s celým vesmírom či bohom (dojem zrušenia individuálnych hraníc, niekedy pociťovaný aj ako expanzia vedomia, je prechodnou udalosťou „kontextuálnej zmeny“ obsahu mysle, kedy sú bežné záležitosti života znevýznamnené, pričom ich nahradia bezprostredne bytostné alebo „duchovne abstraktné“ myšlienky). Človek sa cíti autentickou súčasťou (večnej) „existencie ako takej“ a intuitívne chápe akúsi zmysluplnú prepojenosť všetkého navzájom (špecifický obsah alebo interpretačné tendencie sú vždy ovplyvnené aktuálnym „svetonázorovým pozadím mysle“)… Pričom dôsledkom tohto hlbokého precitnutia často býva bezpodmienečná úcta k celému stvoreniu, nezriedka nasledovaná významnou zmenou charakteru „(nad)pozemsky osvieteného“ jednotlivca.
No pre kritické porozumenie týchto zážitkov je neurčitý „mystický jazyk“ neprekonateľným problémom. Navyše je často (a niekedy úplne očividne) zaťažený sociokultúrnym prostredím, v ktorom daný jedinec žije a premýšľa (každý náboženský alebo religiózny systém si do tohto „bytostného základu reality“ dogmaticky projektuje svoje vlastné duchovné formy a ideály). A z týchto „pluralistických dôvodov“ pretrváva medzi súčasnými mysliteľmi dodnes nevyriešený spor, že či nejaká mystická skúsenosť vôbec môže byť „svetonázorovo nepodmienená“ (a univerzálna pre všetky ľudské bytosti).
Aj keď sa buddhizmus vyznačuje pomerne rozsiahlou filozofickou literatúrou, priamo v jeho základoch sa nachádza meditačný zážitok „čistého vedomia“. Vlastne by sa dalo povedať, že z tejto „zvláštnej mentálnej udalosti“ vychádza úplne celé učenie. No napriek tomu sa okolo nej vznáša akýsi tajomný oblak „epistemologickej mystifikácie“, v ktorej pramení množstvo zbytočných nedorozumení a psychologického nepochopenia. Predovšetkým treba povedať, že táto alternovaná forma bytia alebo zmenený stav vedomia neprináša žiadne priame poznanie.
Na vysvetlenie je potrebné začať s tým, že stav „čistého vedomia“ je (extrémnym) dôsledkom mentálne redukčného cvičenia, kedy meditujúci úplne zastaví akékoľvek myšlienkové konštruovanie, a jedinou aktivitou mysle zostane bezprostredné zmyslové vnímanie (v niektorých religióznych učeniach alebo tradíciách sa v redukcii pokračuje až k „odstaveniu zmyslov“). Informačne prístupné sú teda iba autentické zmyslové dáta a človek sa dočasne nachádza v (pasívnej) „radikálnej prítomnosti“. Odstránením všetkých „významov“ (vlastností, vzťahov a súvislostí) pre neho momentálne existujú len „čisté veci a javy“ – iba neosobný prúd neanalyzovateľných „bezúčelovo-bezcieľnych procesov“.
A práve tu je „bod zlomu“ v (ne)pochopení základov buddhistického učenia (a samotnej „filozofickej príčiny“ jeho vzniku). V podstate ide o to, že takýto myšlienkovo pasívny stav, v ktorom je akékoľvek konceptuálne spracovanie informácií nemožné, nebudeme schopní vyhodnotiť ani spätne… Skrátka, nebolo by čo analyzovať (pretože žiadne „zázračné nahliadanie pravdy“ neexistuje). V skutočnosti toto „čisté vedomie“ znamená iba toľko, že sme schopní dočasne pozastaviť určité mentálne funkcie. Nič viac. A bežný život ide ďalej tak, ako sme ho poznali doteraz. Žiadne prečistené poznanie, žiadna rekonštrukcia sveta, žiadne oslobodenie. No pre vznik (a najmä vývoj) buddhizmu nebolo ani tak dôležité „nemyslenie“, ako skôr „prázdne myslenie“.
Aj keď (pasívna) „prázdnota bez myšlienok“ nič podstatné neodhaľuje a sama osebe nemá žiadny poznávací význam, je veľmi účinnou meditačnou pomôckou k (ne)mystickému dosiahnutiu „aktívnej prázdnoty“ (konštrukčne životaschopného myslenia bez každodenných sociokultúrnych vzťahov a súvislostí). A práve toto „civilizačne vyprázdnené“ myšlienkové uchopovanie sveta bolo v skutočnosti autentickým zdrojom celej buddhistickej filozofie…
Keď človek po určitom čase meditačne strávenom v (pasívnom) „koncentrovanom zastavení“ opäť prebúdza svoje tvorivé myslenie, tak určitú dobu trvá, kým sa dostane do bežných každodenných kontextov. A vtedy (určite nie zákonite) môže dočasne zažívať túto „aktívne prázdnu formu“ svojej vlastnej individuality (alebo vlastného vnímania okolitého sveta). Samozrejme, môžeme do toho priamo vplynúť aj pri „zastavovaní“ myslenia. Alebo dokonca náhodne (často iba na chvíľu) v bdelo zrelaxovanom alebo kontextuálne vhodne prečistenom mentálnom nastavení. No pre väčšinu ľudí to býva príliš veľký „filozofický skok“ z ich štandardných stavov mysle a zaužívaného poznania. A tak veľmi často nie sú schopní vôbec porozumieť tomu, čo práve zažili… Ale (seba)dezinterpretácia zďaleka nie je problémom iba „náhodne osvieteného“ človeka.
Tento „ideologicky nepoškvrnený“ mentálny stav sa vyznačuje vysokou mierou nezainteresovanosti na bežných procesoch každodenného osobného aj spoločenského života (pričom myseľ je plne funkčná a bdelo pripravená kedykoľvek „vstúpiť do civilizácie“). A preto si môžeme pripadať ako (všeobecný) pozorovateľ akejsi „nadčasovo univerzálnej reality“… No nie je to transcendentne nadradená, pozemský život akokoľvek presahujúca realita (a už vôbec nie je zdrojom nejakého absolútneho poznania). Je to iba kontextuálne podmienený stav mysle, jedna z „nekonečna“ myšlienkových formácií nášho prirodzene prispôsobivého vedomia. Pričom takéto „bytostne základné nastavenie“ vlastne ani nie je (samo osebe) pre náš bežný spoločenský život „bezprostredne užitočné“…
Ale analytické rozpoznanie „prázdnej formy“ ako psychologicky všeobecného základu našej „(seba)organizačne živej spoluúčasti“ na myšlienkovom vytváraní (aktívnom konceptuálnom vnímaní) „vonkajšej reality“ je doslova filozofickým zjavením pravdy o „prázdnej povahe“ (nezadefinovanosti) ľudského bytia.
To znamená, že každodenná kultúrno-spoločenská realita je „kauzálne skonštruovaná“ priamo a len naším abstraktne tvorivým myslením (pričom individuálna forma tohto nami samými vytváraného „nadzmyslového sveta“ sa každému človeku flexibilne javí podľa toho, aký je aktuálny obsah jeho vlastnej, ničím nepredurčenej mysle). Z čoho prirodzene vyplýva, že žiadne psychosociálne procesy nie sú (akokoľvek) substančne zadefinované či nevyhnutné – sú neustále „revolučne otvorené“…
A presne v týchto filozofických sférach pramení určite najpodstatnejšie ľudské (seba)poznanie – autokonštrukčná transformovateľnosť vedomia. Naša skutočná sloboda bytia. No zatiaľ bez záruky „inteligentnej zodpovednosti“.