Najzákladnejšou charakteristikou nášho života je jeho „všeobecná podmienenosť“ (pre takúto nesubstančnú povahu bytia neexistujú žiadne „interdisciplinárne pôsobiace“ univerzálne zákony, a teda ani žiadny „matematický model fungovania“). To znamená, že na ľudskú realitu sa musíme pozerať ako na „vývojovo otvorený systém“ – kde všetky úrovne organizovanosti sú na sebe procesuálne závislé a vzájomne sa podmieňujú (časti tvoria a ovplyvňujú fungovanie celku a prostredie celku pôsobí na správanie svojich častí). Pričom každá vyššia úroveň má svoje špecifické a neredukovateľné obsahy, kvality či organizačné charakteristiky…
A preto žiadny komplexný proces nie je možné kauzálne vysvetliť len na základe (redukcionistického) pozorovania jeho „najelementárnejších komponentov“. Čo prakticky znamená, že akýkoľvek mnohoúrovňový jav musíme skúmať v jeho „systemicky komplexnom procesuálnom vývoji“ – na všetkých (potrebných) úrovniach a vo všetkých „disciplinárne špecifických“ súvislostiach, vzťahoch a podmienenostiach (nielen v rámci jeho vlastnej vnútornej dynamiky, ale aj vo vzájomnej interakcii s neustále sa meniacim okolím).
Niet vôbec pochýb, že súčasná civilizačná kríza negatívne zasahuje do všetkých oblastí fungovania našej každodennej existencie. A ani náhodou to nie je dielom nejakej nepredvídateľnej náhody alebo nevyhnutnosti. V skutočnosti to je úplne logický dôsledok mnohých kultúrno-spoločenských zlyhaní, prameniacich z „historického nezvládnutia“ samotných základov nášho myšlienkového uchopovania sveta (a preto dookola robíme stále tie isté organizačné chyby). Nuž a ani veda, ani náboženstvá svoju evidentne obmedzenú úroveň poznania „(inter)subjektívnej reality“ vôbec nerešpektujú. A pritom bez tohto „základného (seba)porozumenia“ si vlastne nikto nemôže nárokovať na akúkoľvek svetonázorovú pravdivosť či racionalitu...
Ako to vyriešiť? Veľmi jednoducho. Ľudská inteligencia musí urýchlene prejsť „čistiacim procesom bytostnej psychoterapie“ (bez ontologického zadefinovania a spoločného prijatia „všeľudskej pravdy“ nebudeme schopní zmeniť naše organizačne deštruktívne správanie). My nevyhnutne potrebujeme celkom novú vedeckú paradigmu – teda podstatne dokonalejší, konceptuálne celistvý obraz života, ktorý by kriticky reprezentoval skutočnú realitu. A nie iba naše konvenčné či tradičné (sveto)názory, postoje, viery, predstavy, priania (prvým krokom akejkoľvek pokrokovej syntézy myšlienok musí byť nekompromisné odstránenie „zastaraných, nesprávnych alebo kriticky neoveriteľných pohľadov na fungovanie života“). Pretože ak chceme niekedy žiť v zmysluplne udržateľnom slobodnom svete, tak ho proste musíme vytvoriť v (kauzálnom) súlade s autentickou povahou komplexnej ľudskej existencie. A potom zodpovedne spravovať.
Vedecké teórie automaticky vplývajú na naše každodenné bytie. Mali by nám teda poskytovať užitočné informácie pre všeobecné usporiadanie našej mysle (čiže byť spoľahlivou orientáciou pre bezpečné a rozumné zvládnutie bežných životných situácií)… Mali by, ale „spoľahlivé užitočné poznanie“ celkom evidentne neposkytujú (pokiaľ si veda za svoj hlavný cieľ neurčí „hodnotové porozumenie“ interaktívnej komplexnosti života, tak sa ani nemôže považovať za „svetonázorovo relevantného nositeľa racionálneho poznania“). A tento „neprijateľný stav“ vznikol predovšetkým preto, že veda stále (iracionálne) prehliada základné princípy fungovania našej vlastnej mysle – z (ne)vedomých projekcií ktorej vzniká všetko ľudsky špecifické, vrátane (vedeckého) spôsobu spoznávania sveta a nášho hodnotového vzťahu k nemu… A práve preto vlastne ani „nežijeme v skutočnej realite“.
Čo vôbec nie je nejaké „ezoterické popieranie“ bežne známeho sveta. Samozrejme, že každodenné dianie „štandardne existuje“… Lenže súčasný kultúrno-spoločenský život zatiaľ nie je vybudovaný na (spoločnom) „pravdivom základe“ skutočného fungovania našich mentálnych procesov (a teda „reálneho fungovania“ samotnej ľudskej reality). Pretože zďaleka nie všetko, čo sa vyskytne v našej mysli alebo čo v nás psychologicky pôsobí – je „bytostne nevyhnutné“ alebo „všeobecne existuje“. A nie všetko je „inteligentne zdieľateľné“ vo vzájomne sa podmieňujúcej celosvetovej spoločnosti.
No samotným problémom nie je ľudská subjektivita ako taká (tá je vždy spolutvorcom reality), ale subjektívne myslenie nechápajúce alebo nerešpektujúce „intersubjektívne spoločný základ ľudskej reality“ (kritický obraz sveta). A ešte hlbším problémom je objektívny fakt, že nie každá „vedecky uznávaná“ teória je v skutočnosti objektívna – a teda skutočne pravdivá (a to vrátane tých „svetonázorovo fundamentálnych“)… Pretože pravda sa nedosahuje iba „teoretickou dohodou“, ale predovšetkým (bezvýhradnou) korešpondenciou so samotnou realitou. Čo prakticky znamená, že niekedy je rozumnejšie (zatiaľ) nemať vedeckú teóriu, ako „autoritatívne podsúvať“ neopodstatnené špekulácie, ktoré nás významne kognitívne obmedzujú a „civilizačne zavádzajú“…
A najzákladnejšou príčinou tejto kultúrno-spoločenskej „kolektívnej psychózy“ je metafyzicky (kauzálne) autonómny charakter nášho abstraktného myslenia. My sme skrátka túto „radikálne slobodnú“ tvorivosť vlastnej mysle stále nezvládli. Lepšie povedané, ešte sme ju ani „vedecky neobjavili“… A preto na organizáciu psychosociálnych dôsledkov takéhoto „pluralistického chaosu“ dodnes vytvárame spoločenské systémy, ktoré naše „najbytostnejšie práva a slobody“ v skutočnosti hodnotovo popierajú a principiálne ničia (ideologická „rôznorodosť názorov na fungovanie života“ nie je demokratickým výrazom slobody, ale totálnym zlyhaním kritickej inteligencie). A celá civilizovanosť tak vlastne (organizačne) končí už na začiatku…
Pretože už v samotnom spôsobe „objektívneho“ alebo „nezávislého“ (ne)informovania je veľmi často možné rozpoznať „dôveryhodnosť“ mnohých spoločenských procesov… Obmedzená alebo povrchná informovanosť (či priamo účelová dezinformovanosť) je bežnou stratégiou na mocenské dosahovanie vlastných či skupinových (ideologických) záujmov. Keby ste tušili, koľko informácií okolo vás (a následne vo vás) je nepravdivých, zavádzajúcich, neoverených, nesprávne interpretovaných alebo neúplných… V takomto chaotickom systéme plnom viacznačných alebo protichodných (polo)právd a klamstiev nie je vôbec problém interpretačne manipulovať s verejnou mienkou alebo kohokoľvek názorom… A to sa týka akýchkoľvek informačných tokov (navyše, k tým najdôležitejším alebo najpodstatnejším „mocenským informáciám“ ani nemáte slobodný prístup).
A tak vlastne ani nemôžete vedieť, čo sa vo svete v skutočnosti odohráva… Pretože bez absolútnej transparentnosti je „logicky nemožné“ dostatočne rozumieť akýmkoľvek spoločenským procesom (dôveryhodne pravdivá informovanosť je nevyhnutným „kontextuálnym základom“ všetkých reálne racionálnych procesov vyhodnocovania a rozhodovania). Ale môžete si naďalej tvorivo myslieť, že vaše myslenie je slobodné a nezávislé (dnešní ľudia si potrpia na „motivačný sebaklam“, že svoj svetonázor majú pod vlastnou kontrolou). A nikdy nezabúdajte, že demokratické právo slobodne vyjadrovať svoje myšlienky (a osobnú vôľu) má význam iba vtedy, pokiaľ ste schopní vlastné slobodné myšlienky vôbec mať…
Pravou podstatou demokratického zriadenia je predpoklad, že samotní ľudia si cieľavedome vytvárajú také spoločenské podmienky, v akých chcú skutočne žiť. A tým slobodne spravujú svoje vlastné „osudy“ (pričom nie je nevyhnutné, aby sa všetci vždy priamo podieľali na rozhodovaní a organizovaní, ale je podstatné, aby toto „interaktívne transparentné“ spravovanie ich životov bolo bezpochyby v skutočnom záujme všetkých bez rozdielu)… Lenže je súčasný stav sveta autentickým odrazom vašej každodennej vôle? Máte tu pocit naozajstného domova? A beriete za všetky systémovo-morálne zlyhania a zločiny (proti človeku aj prírode) plnú „demokratickú zodpovednosť“?
Demokracia by mala vytvárať slobodné a priaznivé podmienky pre plný rozvoj (životných možností) každého jednotlivca. Naproti tomu systém, ktorý (zámerne) podriaďuje jedinca cudzím záujmom či akokoľvek obmedzuje jeho ľudskú dôstojnosť alebo slobodný intelektuálny vývoj – je bezpochyby nedemokratický. A prakticky žiadny (alebo obmedzený) prístup ku mnohým prirodzeným právam a slobodám je pomerne výstižným popisom každodennej „kapitalistickej reality“…
Pretože „konkurenčný boj“ ľudí principiálne nezjednocuje, ale priamo rozdeľuje a vzájomne odcudzuje… Čo v konečnom dôsledku takmer vždy vedie k manipulatívnej nadradenosti „elitárskej moci nad životom obyčajného človeka“ (v akejkoľvek ideologickej forme alebo myšlienkovom zafarbení). A tak sa „v mene čohokoľvek“ (ale určite nie v záujme väčšiny) všetci podriaďujeme rôznym mocenským vplyvom a netransparentnej organizácii nášho neslobodného života…
To prakticky znamená, že sme sa (už dávno) definitívne vzdali samotnej „podstaty demokracie“. Alebo vám na nej ešte záleží? V tom prípade však o charaktere a fungovaní sveta nemôže rozhodovať „psychotický súboj ideológií“ (a nezlučiteľných záujmov)… Ale iba jediný, pravdivý obraz reality (bez ktorého je celá politika v podstate iba intelektuálne povrchným divadlom). Skutočná demokracia preto nemôže byť nejakou „mocensky skorumpovanou súťažou myšlienok“ – musí to byť (transparentne) komplementárna spolupráca v kriticky poctivom hľadaní vzájomného porozumenia a samotnej „svetonázorovej pravdy“ (teda najlepších životných podmienok pre všetkých bez rozdielu). A je to práve (auto)deštrukčný kult „naivného individualizmu“, ktorý nás priviedol až k hraniciam vlastnej „civilizačnej apokalypsy“… Pretože vôbec nerešpektuje skutočnú, systemicky komplexnú povahu ľudského bytia.
Predovšetkým, ak chceme žiť v globálne inteligentnom systéme, musíme ho zmysluplne naprojektovať a potom cielene riadiť. Slobodný trh je totiž „veľkou intelektuálnou ilúziou“... Nikdy nebol a ani nikdy nebude slobodný, pretože všetky ekonomické procesy neustále podliehajú (ne)oficiálnej mocenskej politike a (nelegálnemu) „záujmovému boju na pozadí“. A už vôbec to nie je nejaký samoregulačný mechanizmus založený na pôsobení prírodných zákonov, ktorý všetko prirodzene vyrieši… Prirodzene (pre niekoho) najlepšie.
Konkurenčný trh ako základný stavebný kameň fungovania ľudského bytia sa stal viac-menej „vedecky nespochybňovaný“. No v skutočnosti sú „zákonité trhové sily“ čisto ideologickou konštrukciou, ktorá slúži predovšetkým záujmom najvyspelejších alebo najmocnejších štátov (a najmä záujmom najbohatšej vrstvy ľudstva). Táto „nenáhodne nadizajnovaná“ ekonomistická organizácia sveta (aj s jej extrémne patologickým prerozdeľovaním bohatstva a moci) totiž hierarchicky ovládla všetky oblasti fungovania celosvetovej spoločnosti (čím do značnej miery priamo určuje priebeh alebo kvalitu našich životov). Čo by snáď bolo ako tak prijateľné, keby to jednoznačne smerovalo k podstatne lepšej budúcnosti a bolo v záujme všetkých ľudských bytostí… A to celkom evidentne nie je pravda.
Čistokrvný kapitalizmus sa vo svojej najvlastnejšej podstate ani nikdy veľmi nehral na akúsi „humánnu spravodlivosť“ (trhové víťazstvo alebo zisk sú bezpochyby vždy na úkor iných jednotlivcov, skupín, národov). A keďže všadeprítomná „trhová sloboda“ sa postupne zamaskovala aj vedeckou legitimitou „prirodzenosti“ (objektivisticky amorálne sa oslobodila od ľudských hodnôt, kultúrnych záväzkov alebo spoločenskej zodpovednosti)… Tento antisociálne deštruktívny systém (bezduchého zisku a nezmyselnej spotreby) si manipulatívne vybudoval takmer neprekonateľnú „svetonázorovú imunitu“ voči akejkoľvek reálne opodstatnenej kritike. A naša „demokracia“ sa tak odohráva v „nevyhnutne (za)daných“ podmienkach trvalého boja o prežitie.
A práve tento (pseudo)vedecky zadefinovaný „základný charakter systému“ je skutočnou každodennou prekážkou všeobecného ľudského pokroku… Kultúrno-spoločenskému vývoju a rastu globálneho bohatstva teda bránia samotné „kapitalistické trhové mechanizmy“ (je neuveriteľné, že takáto monetaristicky povrchná, komplexnosť reálneho života ignorujúca teória mohla dosiahnuť doslova „bytostný status“). Jednoducho povedané – súťaživý neriadený systém je extrémne naivná ideológia a nikdy nebude efektívne a už vôbec nie zmysluplne fungovať. Na základe čoho?!… A ako?!… Je síce pravda, že všetko sa nejako „interaktívne vyprocesuje“ (a ostanú iba tie veci a javy, ktoré „prežijú ekonomický výber“). Ale širokospektrálnym dôsledkom je vždy príliš mnoho zbytočného utrpenia a (dočasne alebo definitívne) zničených životov… A nezastaviteľná deštrukcia prírodných podmienok potrebných pre vlastnú existenciu. Primitívne, príliš primitívne.
A preto v takomto sofistikovane zmanipulovanom prostredí, kde sme hlboko dehumanizačnú doktrínu „slobody kapitálu“ (ideologicky) povýšili nad skutočnú slobodu a samotnú dôstojnosť človeka, sa z nás automaticky stali len vzájomne odcudzené „ľudské zdroje“ (otrocky slúžiace neľudskému mechanizmu). Kde o komplexnom chode sveta primárne nerozhodujú inteligentné hodnoty a potreby… Ale mocenské toky peňazí… Pretože práve s nimi sa (sociopaticky) ovplyvňujú či priamo tvoria každodenné „prírodné zákonitosti“ trhového hospodárstva. V netransparentných vysokých kruhoch, aj v „(ne)závislej“ vede.
A tak sa v globálnom systéme postupne vytvorila totalitná koncentrácia politicko-ekonomickej moci (táto radikálne nedemokratická „spoločenská nadradenosť“ nijako neodráža skutočnú každodennú vôľu väčšinového ľudu). To reálne znamená „neakceptovateľne nadštandardný“ záujmový vplyv na (ne)existenciu mnohých dôležitých pozemských procesov… A teda bezohľadnú „trhovú okupáciu“ všeľudsky progresívnych životných možností alebo zmysluplných potencialít... Čo je už samo osebe ideologickým víťazstvom „plutokratického barbarstva“ (mocensky arogantne presadzovanej vlastnej svetonázorovej nekompetentnosti). A „vznešených zámerov“ (nad)národnej diktatúry.
Navyše, život vo „výberovom prostredí“ vyvoláva aj množstvo (sociokultúrne nežiaducich) vedľajších účinkov. Pretože akýkoľvek systém, ktorého podstata je postavená na presadzovaní vlastných záujmov (a nezáleží či osobných, národných alebo náboženských) – principiálne vedie k sebastrednej kultúre myslenia… A k postupnému hodnotovému rozkladu „spoločnej“ spoločnosti.
Ale prečo by naše životy mal vlastne manipulatívne riadiť nejaký „(ne)riadený výberový mechanizmus“? Ako sme mohli tomuto nezodpovednému (ne)vedeckému nezmyslu takto nekriticky uveriť? Predsa ak chceme, aby spoločenský systém pre nás prirodzene produkoval maximálne priaznivé a všeobecne vyhovujúce podmienky pre život, tak všetky „ekonomické procesy“ musíme tvorivo podriadiť našim spoločným „psychologickým, sociálnym a ekologickým hodnotám alebo ideálom“ (teda musíme ich inteligentne naprojektovať a potom cielene zaviesť všade tam, kde sú „kontextuálne potrebné“). No a až na tejto „interdisciplinárne komplexnej úrovni reality“ sa začína kritický realizmus reálne racionálnej vedy (teda takého spoznávania sveta, ktoré je nespochybniteľne „kultúrno-spoločensky užitočné“). Pretože skutočným „civilizačným pokrokom“ je predovšetkým autentický rast zmysluplnosti života… Samozrejme celoplanetárne.
Takže, my sami si musíme (demokraticky) uvedomelo vybrať obsah a kvalitu všetkých spoločenských procesov, v ktorých chceme každodenne žiť (nami zvolený charakter systému je v podstate naším „hodnotovým názorom“ na zmysel ľudského života). A my sami sa o tento „verejný priestor nášho spoločného domova“ musíme zodpovedne starať a neustále ho zveľaďovať… Veď všetko podstatné na rozumné spravovanie pozemského bytia máme v sebe už dávno pripravené – slobodnú vôľu aj revolučný potenciál.
Základným kapitalistickým argumentom na obhajobu „trhových podmienok“ je evolucionistická myšlienka, že takéto prostredie je pre nás najprirodzenejšie. Človek sa vyvíja len pod konkurenčným tlakom okolia a súťaživosť mu pomáha vybudovať si silnú individualitu a naplno rozvinúť svoje evolučne dané predispozície. Tak toľko (manipulatívna) teória. Lenže každodenná „spoločenská realita“ nás prirodzene naučila vzájomnej spolupráci, praktickému zdieľaniu a progresívnemu používaniu intelektu (kritickým myslením zistíte, že na vývoj mentálne silnej, zodpovednej a hodnotovo zrelej individuality je potrebné práve kritické myslenie).
A „všeobecná úcta k inteligentnému životu“ (čiže autentická „láska k múdrosti“) nás prirodzene naučí, že každodenný „boj o majetky“ (v zničiteľnom svete obmedzených zdrojov) – je vlastne ťažkou „ideologickou psychózou“. Navyše, vo svojej bytostnej podstate nám tu na tejto „dočasne vypožičanej“ planéte nič nepatrí… Akékoľvek „akumulačné mechanizmy bohatstva a moci“ sú totiž iba ideologickými výtvormi a v reálne inteligentnej spoločnosti by určite ani nevznikli. Pričom samotná moc (nad životom iných ľudských bytostí) nie je výrazom „evolučnej sily“, ale dôsledkom intelektuálnej slabosti a hodnotového úpadku.
A z toho istého (onto)logického dôvodu nemá nikto ani žiadne „prirodzené právo“ na vlastníctvo akýchkoľvek vedeckých poznatkov alebo informácií. Všetky technológie a vedomosti je potrebné nezištne využívať v záujme celosvetovej spoločnosti a mieru (kritické poznanie je priamo tým najuniverzálnejším „morálnym záväzkom“ voči ľudskej existencii ako takej). Ak sa človek o takýto racionálne slobodný svet vôbec nijako nesnaží, tak zďaleka ešte nie je mentálne zrelou bytosťou – pretože zatiaľ evidentne nepochopil „organizačnú podstatu“ našej spoločensky tvorivej inteligencie… Ľudskosť.
Hľadanie „vzájomného porozumenia“ je vlastne bytostným poslaním všetkých svetových náboženstiev (alebo akýchkoľvek zmysluplných systémov viery). Pričom samotná teológia mala byť intelektuálnou kráľovnou tohto avantgardného spoznávania „univerzalistickej subjektivity“ človeka. Mala byť, ale nie je (navyše, pravdepodobne v snahe udržať krok s vedeckým „poznaním“, nedokázala ochrániť ani základné civilizačné smerovanie tohto „revolučne prirodzeného vývoja ľudskej inteligencie“). A paradoxne, fundamentálnou príčinou všeobecného zlyhania jej „pozemskej misie“ je niečo, čo vždy nejakým spôsobom sama obhajovala… Ale čoho sa aj sama „nepremyslene vzdala“. Slobodnej vôle človeka. Pretože našu (autonómnu) slobodu myslenia nezodpovedne zahalila do navždy neuchopiteľnej „vôle transcendentna“…
Povinnosťou náboženstiev nie je nekriticky obhajovať svoje stáročia budované dogmy či tradičné názory (nech by boli akokoľvek úprimné a dobre myslené). Ale urobiť všetko nevyhnutné alebo potrebné pre definitívne prebudenie, oslobodenie a zjednotenie ľudstva ako celku… Lenže „tie jediné správne“ náboženstvá samé najlepšie vedia, že univerzálna pravda nepodlieha pluralistickému kompromisu (veď práve tento „odkaz na jedinú realitu“ je filozofickou podstatou ich vzniku). Lebo hodnoty existujú len ľudské. A pravda je iba jedna (takže žiadne „špecifické licencie“, nadradenosti alebo vyvolenosti neexistujú).
A to si (onto)logicky vyžaduje „globálne ekumenické pokánie“. Bezpodmienečne (nikto nemá právo autoritatívne popierať prirodzenú pravdu o reálnom fungovaní pozemskej existencie). Pretože takéto (transformačné) svetonázorové zjednotenie skrýva jedinečnú hybnú silu „celoplanetárnej zodpovednosti“... Čo prakticky znamená, že duchovní predstavitelia budú musieť preukázať dostatočne slobodnú vôľu opustiť všetky zastarané myšlienkové formy svojich učení. A „znovuzrodiť sa do 21. storočia“…
Kde sa stala chyba? Stručne a jasne, v „organizačne nezvládnutých projekciách“ ľudskej mysle. Vo svete, kde je zmena a vývoj každodennou súčasťou našich životov, je abstraktne (seba)tvorivé myslenie doslova „darom slobody“. Jedine takáto „živo adaptabilná“ myseľ dokáže správne uchopovať (kontextuálne vyhodnocovať) neustále sa meniace veci a javy okolitého sveta. A na základe slobodne zvolených hodnôt náš spoločný svet aj „zodpovedne tvorivo spravovať“. Táto dokonale prispôsobivá kvalita mysle teda zaručuje, že pre naše univerzalistické hodnoty, ideály a spoločenské vízie sa vôbec nemusíme vzdávať svojej vlastnej slobody či osobnej nezávislosti myslenia...
A práve autentické spoznanie a postupné organizačné zvládnutie našej „(seba)tvorivo živej slobodnej vôle“ je skutočnou podstatou psychickej alebo duchovnej zrelosti človeka. Nič viac ani nič menej. Ale celkom určite dosť na inteligentné vybudovanie reálneho „pozemského raja pre všetkých“… A bez závislosti na akomkoľvek neoverenom zdroji informácií (racionálna viera v „celoplanetárne dobro“ je pre komplexné fungovanie našej každodennej existencie dostatočne „všeľudsky spásonosná“). Základné „(seba)organizačné nedorozumenie“ je iba v tom, že (zodpovedne) slobodná myseľ neznamená „živelne subjektívna“.
Nuž a každodenná realita nespochybniteľne dokazuje, že sme podstatu a účel (mentálnej) slobody zatiaľ vôbec nepochopili. Pretože v čomkoľvek sa odkazovať na „riadenie zhora“ alebo pasívne sa spoliehať na „transcendentné riešenia“ (nech by to malo znamenať čokoľvek) je priamym principiálnym popretím nielen slobody, ale aj zodpovednosti. Skrátka, pomôcť si musíme sami. A keďže sloboda tvoriť znamená aj slobodu ničiť… Naša zodpovednosť za život na planéte a budúcnosť ľudskej rasy je v každej chvíli „kauzálne otvorená“.
Lenže na „zodpovedné riešenia“ sú nevyhnutné doslova revolučné zmeny. Pretože „problémom“ abstraktného myslenia je reálny fakt, že jeho tvorivá predstavivosť nemá žiadne hranice a je v podstate neobmedzená (to znamená, že môže slobodne tvoriť „bez ohľadu na skutočnosť“). Z čoho vyplýva, že žiadna myšlienka, žiadna predstava ani žiadna emócia nie je automaticky „intersubjektívne reálna“… Teda bez (kauzálne) správneho vyhodnotenia nevieme, či má nejakú súvislosť s naším spoločným svetom, alebo je to len subjektívna projekcia vlastného (ne)vedomia. Pričom samotný „pocit pravdivosti“ nikdy nie je racionálnym garantom skutočnosti (o čom sa sami abstraktne presvedčíte, tomu aj budete „prirodzene“ veriť). A to je skutočný problém. Nuž a pre nábožensky veriacich ľudí pomerne zásadný. A jediným zodpovedným riešením je „slobodné kritické myslenie“…
V prvom rade je treba povedať, že žiadna „dokonalá bytosť“ by od nás nikdy nevyžadovala slepú vieru v čokoľvek nedokázateľné… V podstate už len preto, že k dosiahnutiu našej vlastnej duchovnej zrelosti a následnému spoločnému vytvoreniu zmysluplného sveta nás môže priviesť iba kritické myslenie (tento „kozmický dar“ je naša jednoznačne najvyššia autorita a jediný prístup ku skutočnej realite). Takže pravda je taká, že bez autentického (seba)poznania to proste nepôjde. A vzhľadom ku skutočnému fungovaniu ľudskej mysle je veľmi pravdepodobné, že nech sa v našom vedomí objaví čokoľvek, tak je to jeho vlastný produkt… Teda viac či menej (ne)uvedomená vlastná mentálna konštrukcia.
Kritická úroveň myslenia nebola vždy súčasťou nášho bytia. V minulosti ľudia rozumeli životu podľa obrazu sveta, ktorý zdedili po svojich predkoch. Jednoducho (nekriticky) prevzali ich tradičné názory a postoje, ktoré sa takto (zväčša ústne) prenášali z jednej generácie na druhú. A (väčšinou) nikto o tom asi ani nepochyboval (navyše, na akési „prehodnocovanie“ nebolo mnoho alternatívnych informačných zdrojov). Takže realita sa po dlhé obdobia veľmi nemenila. No občas sa niekde objavil nejaký „svetonázorový revolucionár“, ktorý kultúrno-duchovný vývoj v danej oblasti značne posunul (alebo odchýlil novým smerom). A pokiaľ bol takýto „dobový príbeh (nad)pozemského života“ dostatočne presvedčivý… Tak sa z neho mohlo (za určitých vhodných okolností) zrodiť nové náboženstvo alebo veľké nadčasové učenie. Čo sa v histórii ľudstva stalo mnohokrát.
Určite treba dodať, že každý takýto myšlienkový systém bol určený predovšetkým tým ľuďom a tomu prostrediu, v ktorom vznikol. Z informačno-praktického hľadiska tieto učenia ničím neprekračovali daný historický kontext (ale inak to predsa ani nemohlo byť). A preto v takejto zastaranej forme nie sú pre nás veľmi použiteľné. Čo ale vôbec neznamená, že pre naše zblúdilé hľadanie „univerzalistickej subjektivity“ nie sú (v mnohých aspektoch) nadčasovo inšpiratívne…
Lenže pre všetky „odkazy z minulosti“ vo všeobecnosti platí, že musia byť reinterpretované do zmenených podmienok dnešného sveta… Pretože akékoľvek myšlienky (a teda aj „hodnotovo-morálne konštrukty“) dostávajú autentický význam až v závislosti od komplexného situačného kontextu, teda sú definované všetkými relevantnými vzťahmi a súvislosťami aktuálnej reality. Z čoho jednoznačne vyplýva, že súčasný duchovný vývoj jednotlivca by mal spĺňať univerzalistické kvality „aktuálnej všeľudskej pravdivosti“… Čiže celoplanetárnej sociálno-ekologickej funkčnosti a spravodlivosti (obraz „spoločenského ideálu“ totiž formuje samotnú štruktúru a charakter nášho každodenného myslenia).
A aj keď dávno vzniknuté učenia nie sú pre dnešné vedecké poznanie na prvý pohľad „ničím obohacujúce“… Tak predsa obsahujú niečo všeobecne spoločné a pre ľudstvo nepostrádateľne dôležité. Niečo, čo sme dodnes dostatočne neobjavili. Celkom (ne)obyčajnú „duchovnú pravdu“, že tvorivé myslenie človeka je principiálne slobodné. Čo samozrejme vedie k revolučným „metafyzickým posunom“. No nielen v materialistickej vede. Ale aj v samotnom náboženskom prostredí…
Pretože to vyzerá tak, že zrejme nikto nebol v „informačne nespochybniteľnom“ spojení s transcendentným svetom. Teda aspoň tomu nič nenasvedčuje (my skutočne nemáme žiadnu overiteľnú evidenciu potrebnú pre racionálne prijatie akéhokoľvek „nadprírodného poznania“). Navyše, pravda môže byť len jedna… A tak jediným spoľahlivým vysvetlením rôznorodosti a principiálnej nezlučiteľnosti všetkých celosvetovo rozšírených „obrazov transcendentna“ je bezhraničná abstraktná tvorivosť ľudskej mysle (prirodzene, so značným prispením našich nevedomých hlbín).
A ak chce niekto tvrdiť čokoľvek „transcendentné“… Mal by predložiť dôveryhodné dôkazy. Čo by v tomto prípade mohli byť napríklad „funkčné informácie“ priamo použiteľné na okamžité celosvetové riešenie všetkých dnešných civilizačných problémov. Takáto „zmysluplná duchovná komunikácia“ by bola určite hodná záujmov inteligentných bytostí či entít (obojsmerne).
Treba ale zároveň povedať, že samotná viera v akúkoľvek „nadpozemskú existenciu“ nie je vôbec problém (ani nemá byť prečo). Ale racionálne prijateľná (aj so všetkým, čo k tomuto presvedčeniu patrí) je iba vtedy, ak nijako neobmedzuje alebo neznižuje „komplexnú funkčnosť alebo humánnosť každodenného života“. Čiže… Vývojové zmeny (spoľahlivého) poznania sú nevyhnutné.
Skrátka, raz to muselo prísť (keďže to neprišlo „priamo z nebies“). Pozemská inteligencia dosiahla „kritickú úroveň (seba)poznania“, od ktorej sa k podstatným problémom sveta inak pristupovať nedá (ľudstvo si už nemôže dovoliť žiadne „kauzálne nejasnosti“). My jednoducho nemáme veľmi na výber… A ani mnoho času. Súčasnú celoplanetárnu krízu, ktorú sme si spôsobili práve svojou vlastnou „fundamentálnou nevedomosťou“, si musíme aj sami cielene vyriešiť (akokoľvek zaručený či zákonitý spoločenský pokrok totiž neexistuje). Takže zmysluplnú odpoveď dáva jedine „globálna svetonázorová revolúcia“… A tá sa prirodzene musí týkať aj samotných náboženstiev, pretože majú stále veľký vplyv na myslenie ľudstva (a tým značne nadštandardnú zodpovednosť za našu pozemskú budúcnosť).
Kritickým myslením s tvorivým prístupom a bezpodmienečnou úctou k životu určite nemáme čo pokaziť. Navyše, autentické poznanie vlastného myslenia je bezpochyby tou najzákladnejšou „duchovnou pravdou“ pre dosiahnutie vzájomného porozumenia (a následnej spoločenskej slobody a spravodlivosti). Lenže na skutočné spoznanie samých seba potrebujeme všetky naše myšlienkové konštrukcie spravovať úplne samostatne… To znamená žiadny transcendentný vplyv, žiadni anjeli a démoni, žiadne rozhovory s iným svetom.
V prvom rade musíme pochopiť našu vlastnú slobodnú vôľu… A vlastným slobodným myslením zodpovedne stvoriť spoločný „pozemský raj“. No a potom môžeme začať kriticky hľadať náš „nebeský pôvod“. Veď vo svojej najhlbšej podstate sme predsa zrodení z „večného prameňa“ (seba)tvorivej kozmickej inteligencie…