Bytostné zázraky sa týkajú v podstate všetkých oblastí nášho každodenného života. Väčšinou ich ľudia hľadajú v náboženskom prostredí, ale okolo seba nájdeme aj celkom prirodzené „(nad)pozemské neuchopiteľnosti“, ktoré vo všeobecnosti vzbudzujú nevyčerpateľný údiv zo samotnej existencie. Tie prvé (zväčša vychádzajú zo subjektívnej viery v univerzálne dobro a spravodlivosť) sa vždy snažila vyhľadávať a vysvetľovať teológia, tie druhé (sprevádzajú vedeckú vieru v objektívnu spoznateľnosť bytia) vznikajú priamo v procese objavovania krásy a funkčnej usporiadanosti vesmíru vo všetkých jeho javových formách… A takisto aj z uvedomenia si našej (ne)obyčajnej schopnosti spoznávať (samých seba aj spoločný svet).
A úplne všetkým s najhlbším záujmom prechádzala filozofia – a snažila sa tak komplexne postihnúť a všeobecne vyjadriť rôznorodé stránky života… A tým vytvoriť „celistvý obraz ľudského bytia“, ktorý by slúžil na skutočne múdre spravovanie našej existencie. No napriek všetkému tomuto úsiliu ľudstvo neustále intelektuálne zlyháva a pri hľadaní každodenných zázrakov naďalej blúdi v „jaskynných temnotách“ svojej vlastnej nevedomosti.
Ale „večná inteligencia“ – to v čomkoľvek obsiahnuté alebo za hocičím skryté „posvätné mystérium“, čo dáva bytostný potenciál nespočetným formám všetkých vecí a javov (a predovšetkým samotnú možnosť vôbec byť!) – nás obdarila tvorivým nadaním slobodného kritického myslenia…
A práve „nesubstančná prázdnota“ je (konceptuálne) najzákladnejšia objektívna skutočnosť alebo charakteristika ľudského života, kam sa racionálna myseľ môže kriticky prepracovať… A všetko ostatné sú naše vlastné „psychosociálne konštrukcie“ (viac či menej korešpondujúce s reálnym obsahom existencie). Ale keďže priame spoznanie nášho „nezadefinovaného stavu bytia“ určite nie je „samospasiteľné“ (väčšine mystických zážitkov totiž zúfalo chýbajú akékoľvek „spoločensky relevantné interpretačno-organizačné schopnosti“)… Tak následne je potrebné pochopiť všeobecné príčiny a komplexné svetonázorové dôsledky tohto „výnimočného mentálneho nastavenia“.
No a potom je (nespochybniteľne) rozumné na tomto „základovom (seba)poznaní“ vybudovať zmysluplnú civilizáciu, ktorá bude spĺňať všetky hodnotovo-funkčné kritériá vyspelej inteligencie (poznanie má priamo slúžiť našim najuniverzálnejším spoločným cieľom, inak by sme úplne vedome popreli vlastnú ľudskosť aj samotnú racionalitu ako takú). Najprv teda musíme pochopiť, ako naša ľudská realita „vo všeobecnosti funguje“ (na miestach, kde kritické spoznávanie sveta prechádza od čistých faktov k všeobecným princípom a interpretáciám, tam celá veda nevyhnutne vstupuje na interdisciplinárne špecifické územie „vysoko-abstraktných filozofických koncepcií“).
Začať zmyslovými dátami je určite rozumné. A filozofické spochybnenie ich „konvenčného zdroja“ je navyše aj značne zaujímavou záležitosťou… A určite nie naivnou či intelektuálne bezvýznamnou. Skutočne existujú čisto idealistické učenia alebo svetonázory, ktoré vonkajší hmotný svet popierajú a považujú ho len za ľudskú projekciu alebo ilúziu, z ktorej sa musíme „prebudiť“ (aby sme pochopili, že náš spoločný svet je prejavom jedinej „kozmickej mysle“, ktorej sme neoddeliteľne spolutvorivou súčasťou). A s týmto poznaním a novým pohľadom na život sa potom „vrátiť späť do civilizácie“ (psychologickým dôsledkom takéhoto presvedčenia je značne menšia pripútanosť k „procesuálnym pominuteľnostiam“ prirodzene nestáleho mentálneho sveta, čím sa zvýši osobná prispôsobivosť vývojovým zmenám každodenného života). A aj keď skutočným (skrytým) zámerom „svetonázorového idealizmu“ by mohol byť práve tento „oslobodzujúci efekt“ (a všetky následné univerzalistické zmeny myslenia v rámci daných filozofií)… Tak existencia „hmoty samej osebe“ sa (veľmi pravdepodobne) dokázať nedá…
Pretože čokoľvek, s čím máme v živote (akúkoľvek) skúsenosť, bolo súčasťou alebo prechádzalo našou mysľou – to, čo zažívame ako vonkajší svet (aj s jeho vlastnosťami), sú skutočne vždy naše vlastné myšlienky a vnemy (žiadny človek nedokáže „vystúpiť mimo svojho vedomia“)… No napriek tomu, že tento „(ne)hmotný problém“ je principiálne neriešiteľný, pre poznanie fungovania našej mysle a ani pre náš každodenný život nie je vôbec dôležitý (iba ak by sa fakticky dokázalo, že my sami sme schopní priamo myslením stvoriť bežnú „materialistickú hmotu“).
Súčasná vedecko-materialistická predstava sveta predpokladá v pozadí každodenných sociokultúrnych javov existenciu nejakej „nevyhnutnej štruktúry“, ktorá je riadená univerzálne platnými zákonmi. Lenže čo by vlastne malo byť „kauzálnym nosičom“ týchto daností alebo pravidelností? Všetko „ľudské“ sa vzťahuje k nášmu mysleniu… Takže neurónové siete? Ale čo vlastne prenášajú? Samostatné slová, jednotlivé obrazy, celé myšlienky či dokonca konceptuálne reprezentácie reality? A aký vnútorný mechanizmus (vzhľadom k neustálym kontextuálnym premenám vonkajšieho sveta) dokáže tento „kognitívny prúd informácií“ syntetizovať do stavu komplexného situačného pochopenia a z toho vyplývajúcej aktuálne zmysluplnej reakcie? Nejaký (geneticky) predurčený alebo naprogramovaný „blackbox“ mechanicky operujúci v biologických procesoch nevedomia?!
Keďže ľudská myseľ v skutočnosti funguje podstatne inak, na kritické spoznávanie reality potrebujeme úplne nový prístup (veda sa totiž stratila hneď pri prvom „epistemickom kroku“). Predovšetkým, príjmom zmyslových vnemov končí náš priamy alebo objektívne bezprostredný kontakt s vonkajším svetom. A presne tam, kde začína myslenie, tam sa „interpretačne stráca“ naša spoločná realita… To znamená, že ľudia vnímajú svet rovnako iba v (bezmyšlienkovej) „zmyslovej prítomnosti“.
A všetko ostatné je abstraktne tvorivou prácou „nadzmyslového“ intelektu, ktorého živé spracovanie informácií nepodlieha žiadnej „nevyhnutnej (pred)určenosti“. No materialistická veda túto našu (seba)tvorivú „metafyzickú slobodu“ zatiaľ neprofesionálne prehliada… A z prirodzenej intelektuálnej nezávislosti človeka sa tak stalo doslova „civilizačné prekliatie“ – beznádejná neschopnosť nájsť spoločný obraz sveta a vzájomné porozumenie.
Základný konvenčný postoj kognitívnej vedy asi ani nemôže byť iný, keďže sama (viac-menej) dobrovoľne prijala „filozofické pozadie“ úspešne napredujúceho „tvrdého jadra vedy“. A tým je mechanistická predstava „materialistického redukcionizmu“, z ktorého (najmä podľa predstáv fyzikov) vyplýva, že v konečnom dôsledku všetko môžeme „kauzálne vysvetliť“ na úrovni fyziky. Všeobecnejšie povedané, každá vyššia úroveň organizovanosti je mechanicky zapríčinená procesmi na nižšom stupni reality…
No a keď sa k tomu pridá silný vplyv súčasnej evolučnej teórie a (teoreticky) čoraz prepracovanejšej neurovedy či genetiky… Tak „profesionálne zničenie“ našej myšlienkovej slobody, a tým aj samotnej ľudskej dôstojnosti, je „kultúrno-spoločensky dokonané“ (veda sa takto sama stala najväčšou prekážkou reálneho poznania človeka a jeho „kauzálneho miesta vo vesmíre“). Čo už by takéto „zautomatizované bytosti“ mohli s komplexne zlyhávajúcim svetom spraviť? Za všetko predsa môžu tie „zakódované informácie“… Lenže neprávom obvinené gény nemajú s našou svetonázorovou (ne)svojprávnosťou absolútne nič spoločné (žiadna vedecká teória by určite nemala „interpretačne prekračovať svoje vlastné vedomosti alebo schopnosti“).
Problém vzájomnej závislosti alebo podmieňovania mozgu a mysle je stále nevyriešenou otázkou kognitívnych vied. A v kontexte súčasných, celkom nesprávnych „filozofických základov“ dokonca neriešiteľný (čím sa vedecká racionalita uzavrela do vlastnej „intelektuálnej klietky“). V podstate nie je žiadnym tajomstvom, že zatiaľ nikto nikdy neprečítal priamo v nejakom géne či neuróne aspoň jediné slovo, myšlienku alebo čokoľvek psychosociálne relevantné… Nuž a celkom úprimne, dnešná materialistická veda v skutočnosti nemá fakticky žiadnu opodstatnenú predstavu, kde a predovšetkým „kauzálne ako“ v mozgu vznikajú myšlienky. Z čoho logicky vyplýva, že s aktuálnou úrovňou poznania nie je možné (racionálne) zadefinovať ani ľudskú inteligenciu ako takú.
A aj keď radikálnemu fyzikalistickému determinizmu nášho sveta (kde všetky „názory na život“ by boli iba rovnocenne „nevyhnutnými stavmi hmoty“) snáď už nikto aspoň trochu zorientovaný v ľudskom myslení ani neverí… Súčasné filozoficko-psychologické pokusy, potrebné k oslobodeniu človeka z redukcionistických reťazí (ne)vedeckého materializmu, sú stále príliš nesmelé (pričom mechanická „kvantová neurčitosť“ našu tvorivú myšlienkovú slobodu vôbec nerieši). Akési zahmlené uznanie obojsmernosti vzájomného podmieňovania v rámci tohto jednotného psychofyzického orgánu síce je „tichým metafyzickým posunom“…
Ale na reálne pochopenie „živého fungovania“ ľudského myslenia je potrebná úplná zmena súčasnej, čoraz zreteľnejšie zlyhávajúcej „mechanistickej paradigmy“. Čo znamená, že (zblúdená) veda sa v prvom rade musí vyliečiť zo svojej „prostoduchej posadnutosti“ objektivitou… Mentálne svojprávni „správcovia poznania“ predsa nemôžu ignorovať samotnú, abstraktne (seba)tvorivú podstatu nášho spoznávania reality (dogmaticky popierať najzákladnejšie funkčné vlastnosti vlastnej mysle je totiž „nevedecky iracionálne“)… Jednoducho povedané, ani neurobiológia, ani biochémia (a fyzikálna úroveň či matematika už vôbec nie) nám o informačnom formovaní, organizačnej povahe alebo svetonázorovej pravdivosti „myšlienok ako takých“ nepovedia nič. Absolútne nič… Pretože akýkoľvek vedecký (sveto)názor či teória sú vždy (a nevyhnutne) „abstraktnou interpretáciou“ prírodných alebo nami vytvorených faktov.
A dokonca neexistuje ani žiadna „osobnostná predurčenosť“ vo fungovaní nášho myslenia, správania alebo konania… A teda žiadne „celoživotné kognitívne predispozície“ (štruktúry, vzorce, algoritmy) na svetonázorovo-hodnotový výber a spracovanie informácií, žiadne charakterové obmedzenia alebo nemenné danosti našej individuality (pričom je celkom prirodzené, že nie je vôbec potrebné vyvracať niečo, čo nikdy nebolo priamo dokázané). Komplexné „nastavenie mozgu“ samozrejme má vplyv na aktuálnu výkonnosť alebo funkčnú mohutnosť „mentálneho poľa“… No neurčuje myšlienkový obsah alebo morálnu kvalitu mysle ako takej (treba si konečne uvedomiť, že skutočnou podstatou „vedy o človeku a spoločnosti“ nie je merateľnosť javov, ale porozumenie ich „kauzálno-informačného fungovania“).
Preto v kognitívnom výskume najprv musíme (psychologicky) vedieť, ako naše myslenie funguje na úrovni samotného myslenia – konceptuálne spracovanie informácií pri tvorení myšlienok totiž prebieha priamo na myšlienkovej úrovni a podlieha iba organicky živej (nemechanickej) „abstraktnej kauzalite“. A až s týmto autentickým „poznaním poznávania“ môžeme začať objektívne skúmať alebo teoreticky vyhodnocovať fungovanie mozgu a jeho „psychofyzicky záhadné“ interakcie s myslením (pričom pre náš každodenný život nie je až tak veľmi dôležité, či je vedomie vo svojej fundamentálnej podstate nemateriálne, alebo sme zrodení z bytostného potenciálu „progresívne mysliacej hmoty“).
V skutočnosti našou primárnou a existenčne nepostrádateľnou mentálnou charakteristikou je „(seba)organizačne živá prispôsobivosť“ na podmienky neustále sa meniaceho okolitého sveta (mimochodom, dokonalá „revolučná stratégia na inteligentné prežitie“). Čo prirodzene mení samotnú podstatu nášho súčasného chápania (fungovania) ľudskej inteligencie…
Naše zmyslové vnemy samé osebe sprostredkovávajú iba čistú prítomnosť (radikálne „tu a teraz“). Žiadne vzťahy a súvislosti, iba významovo prázdne dianie „priamo vnímaného“ okolia (realita sa nám nikdy neposkytuje „konceptuálne hotová“). A keďže naša ľudská existencia je „neustále sa meniacou sieťou vzájomne sa podmieňujúcich procesov“… Tak na akékoľvek spoznávanie alebo vyhodnocovanie sveta potrebujeme veci a javy každodenného života „tvorivo uchopovať v ich procesuálnom vývoji“ (čo znamená, že my sami si „vnímanie reality“ aktívne tvoríme). Nuž a na to musíme „abstraktne opustiť čistú zmyslovú prítomnosť“ a za pomoci pamäte a plánovania zistiť, že „odkiaľ prichádzame a kam smerujeme“ (v skutočnosti ani minulosť, ani budúcnosť nikde vo vesmíre neexistujú, sú to len „abstraktno-tvorivé projekcie vývoja procesov“ v našich vlastných mysliach).
A práve táto „metafyzická doména tvorivej predstavivosti“ je našou evidentne jedinou kauzálno-informačnou úrovňou schopnou „racionálne komunikovať s okolím“ (čiže konceptuálne uchopovať a progresívne riešiť aktuálne situačné kontexty). Pretože v dynamickom svete, ktorý podlieha nepretržitej interaktívnej premene (nelineárnemu vývoju procesov), by žiadna „predurčená genetická výbava“ nemohla mať na tieto obsahové aj kvalitatívne zmeny dostatočnú „psychosociálnu adaptabilitu“…
Podstatou fungovania ľudského myslenia je neustále sa meniaci konceptuálny obraz alebo model sveta, ktorý je doslova „živou abstraktnou konštrukciou“ (samozrejme, vrátane celoživotne sa vyvíjajúceho modelu samého seba). Jeho bytostným základom je „(seba)tvorivé pole vedomia“ schopné mentálne uchopovať okolitý aj vlastný vnútorný život (abstraktná schopnosť pomenovania a procesuálneho zachytenia alebo porozumenia vecí a javov našej každodennej existencie). A na to nie je potrebný žiadny vrodený myšlienkový obsah alebo predurčená kognitívna štruktúra… Ani žiadne hotové organizačné mechanizmy.
Toto (v počiatkoch prázdne) „mentálne pole“ si postupne vkladá do svojej pamäte zmyslové dáta a jednoduché súvislosti z každodenného prežívania. Neskôr, ovládnutím reči a jazyka, ktorý sme si na pomenovanie alebo uchopenie sveta sami vymysleli (vrátane štrukturálno-kvantitatívneho jazyka matematiky), sa naša mentálna sieť začína prudko informačne rozrastať… A človek sa zrazu stáva súčasťou zložito poprepájanej štruktúry „vecí a javov vonkajšieho sveta“. Nuž a tieto dva na prvý pohľad samostatné svety (vonkajší a vnútorný) vytvárajú v skutočnosti „jednu neoddeliteľnú sieť systemicky závislých procesov“ (ktorú je potrebné inteligentne spravovať).
Práca s procesmi je vlastne našou každodennou činnosťou. Akákoľvek „životná situácia“ (aj s definujúcim okolím) sa skladá z množstva súčasne prebiehajúcich procesov (prírodných, sociálnych, psychických) – z ktorých niektoré na seba priamo pôsobia a vzájomne sa podmieňujú (alebo aspoň kontextuálne spoludotvárajú konkrétny situačný význam či účel). Pričom každý z týchto procesov má svoj vlastný „procesuálny príbeh“, ktorého vývoj (spolu)tvorilo a ovplyvňovalo množstvo podmienok z okolitého sveta… Čo je zase len „psychosociálno-prírodný komplex podmieňujúcich sa procesov“. A tak ďalej…
Na svet sa preto nemôžeme pozerať ako na „univerzálnymi zákonmi riadený súbor pevne zadefinovaných vecí a javov“ (nič nemá sebestačnú a nemennú podstatu či „nezávislú existenciu“, všetko je situačne spolutvorené alebo dotvárané okolitým prostredím). My sa musíme vedieť mentálne napojiť na „interdisciplinárne komplexný systém vzájomne sa podmieňujúcich procesov“ (súčasťou ktorého sme aj my sami). A práve týmto „nesubstančným prebudením“ začneme vnímať skutočnú realitu… No a čím viac z tejto neustále sa meniacej „procesuálnej pavučiny“ (abstraktno-kriticky) vidíme, tým presnejšie sme v „reálnom obraze“.
Ľudská inteligencia (vo svojom „uvedomelo zrealizovanom potenciáli“) je mentálnou schopnosťou (seba)tvorivo organizovať zmysluplnú formu nášho spoločného bytia (čo znamená „hodnotovo cielene“ sa adaptovať na aktuálny stav komplexnej reality). No aby sme toho vôbec boli schopní, musíme najprv dostatočne porozumieť meniacemu sa okolitému prostrediu, ktoré spolutvorí náš „kognitívny ekosystém“. A preto nevyhnutným základom skutočne inteligentného myslenia je autentické rozpoznanie akýchkoľvek „situačných kontextov“, v ktorých sa práve nachádzame. A tým vždy je neustále sa vyvíjajúca sieť procesov. Nikdy nevstúpite do tej istej rieky… V skutočnosti nikdy.
Kognitívna analýza a syntéza (vzájomne sa podmieňujúcich) procesov sú vlastne všetkým, čo naša myseľ k inteligentnému životu potrebuje… Toto procesuálne „rozoberanie a skladanie situačných kontextov“ je celkom prirodzenou súčasťou nášho každodenného myslenia – no zatiaľ je funkčne aj obsahovo nedostatočné (u jednotlivca aj v spoločnosti). Pretože mnohí ľudia si to často ani veľmi neuvedomujú (či dokonca o tom ani netušia)… A v podstate len preto, že sme nesprávnou výchovou naučení a zvyknutí vyhodnocovať život zväčša automaticky (aj s naviazanými emóciami) – na základe „civilizačne predurčeného“ obrazu sveta. Teda všeobecne prijímaného povedomia o realite, ktoré je „kultúrno-spoločensky vymodelované“ pomocou svetonázorových tradícií, stereotypov, predsudkov, dogiem, predstáv, teórií. Všetky takéto automatické „mentálne skratky“ sú akousi zjednodušujúcou šablónou zahaľujúcou „skutočný informačný kontext a význam autentických procesov“ (čiže samotnú realitu ako takú).
A preto, pokiaľ chcete vidieť bytostne pravdivú realitu, je potrebné zabudnúť na akékoľvek pevne určené „ideologické konštrukcie“ (ktoré sú vždy skreslenými a mocensky zámerne zmanipulovanými predstavami o fungovaní ľudskej existencie). A musíte sa naučiť vedome priamo nahliadať do „nesubstančného prúdu neustále sa meniacich javov každodenného života“…
Aj keď spoločnosťou zorganizovaný systém tvorí určitú (nepostrádateľnú) „stabilizačnú kostru“ celkového diania, tak každý človek svojím individuálnym životom prispieva do celkovej súčinnosti všetkých procesov. Keďže túto výslednú „všerealitu“ nie je možné zachytiť v celej jej štrukturálnej a informačnej zložitosti, my si vždy musíme cielene (s určitým zámerom) vybrať jednotlivé procesy, ktoré definujú náš „osobný príbeh“ alebo sú pre nás v danom období nejakým spôsobom relevantné (v závislosti na súčasnom nastavení mysle a nášho života všeobecne). Čím si vytvárame svoju vlastnú „kompozíciu reality“…
A na to potrebujeme mať v mysli zopár „organicky živých metaprogramov“ – abstraktný obraz sveta a (de)konštrukčné stratégie na spracovanie procesov (v nami samými zvolenom hodnotovom rámci určujúcom zmysel alebo účel vlastnej každodennej existencie). Vďaka nim môžeme rozpoznať aktuálne kontexty životných situácií, v ktorých sa nachádzame, a zaujať k nim nejaký špecifický postoj. A potom naplánovať procesy vlastnej aktivity.
Dôležitou súčasťou individuálnych rozhodovacích procesov je forma nášho vzťahu k spoločnosti… Kognitívne najjednoduchšou reakciou (na aktuálny stav sveta) je „pasívne prispôsobenie sa“ okolitým podmienkam. Ak sa človek nechá unášať prúdom udalostí a je ochotný prispôsobiť sa čomukoľvek, čo ho na ceste stretne, tak môže prežiť pomerne vyrovnaný a so šťastím dokonca aj šťastný život. Ale len ak sa svojou „výberovou nečinnosťou“ (a vplyvom náhod) nedostane do ťažkých alebo nedôstojných situácií (ktorým by sa premysleným rozhodovaním možno dalo predchádzať alebo vyhnúť). A dôsledky pre samotnú slobodu sú samozrejmé…
Ak sa jednotlivec rozhodne pre „aktívne prispôsobenie sa“ systémovým podmienkam, stáva sa značne relevantným dizajnérom svojho vlastného života. A nezanedbateľným spolutvorcom spoločenskej reality… Navyše, za vhodných okolností môže vytvárať a zavádzať nové kolektívne procesy či aspoň meniť ich obsah alebo charakter. Samozrejme, len v rámci daného kultúrno-ideologického kontextu (čiže „intelektuálne hranice“ riešení sú systémovo určené a obmedzené).
A ešte existuje (celospoločensky) aktívna forma „revolučnej adaptácie“, keď je potrebné progresívne zmeniť samotný psychosociálny rámec systémových procesov… A (vedecko-kriticky) cielene naprojektovať funkčnejšiu alebo zmysluplnejšiu sieť vzťahov a súvislostí, tvoriacu nový obraz každodennej reality. Určite nie (evolučnou) náhodou sa tomu hovorí „slobodne inteligentná organizácia prirodzeného prostredia“.
Myšlienková syntéza nových „riešení života“ nie je žiadny záhadne prebiehajúci prírodný fenomén. Predovšetkým je treba pochopiť, že to nie je len nejaké mechanické zlúčenie či nakombinovanie rôznych informácií, myšlienok alebo skúseností z minulosti (čiže našich už zažitých alebo naučených mentálnych konštrukcií). Ale je to tvorivé naprojektovanie niečoho „kvalitatívne úplne nového“ (funkčne aj obsahovo)…
A to by žiadny „evolučne predurčený mechanizmus“ principiálne nedokázal (reálne fungovanie myšlienkových procesov je totiž založené na „kauzálne živej tvorivosti“ nášho abstraktného myslenia)… Pri syntéze nejakého nového procesu musíme mať v mysli doslova „organicky živú sieť relevantných vzťahov a súvislostí“ z okolitého meniaceho sa sveta – treba analyticky rozumieť priebehu a kontextuálnym interakciám všetkých „zúčastnených procesov“ (analýza nie je len „výskumné rozobratie“ určitého komplexného javu na jednotlivé časti, ale aj následné pochopenie ich funkčnosti, účelu a zmyslu v rámci daného celku). Ďalej si musíme abstraktne naprojektovať celý priebeh a novovzniknuté systémové súvislosti tohto procesu, aby sme boli schopní predpovedať alternatívne možnosti jeho vývoja v interakcii s predpokladanou formou budúcej reality. Nuž a tieto cielené „revolučné abstrakcie“ dokáže tvoriť iba kauzálne slobodné ľudské myslenie – s kognitívne živým obrazom sveta, neustále prekračujúcim svoje súčasné nastavenie (vrátane samotných „organických mechanizmov“ spracovania informácií). Inak by sme nikdy nič nové nevymysleli.
Predstava stvorenia (od nás nezávislej) „nebiologickej inteligencie“ je mnohovravným zrkadlom ľudského (seba)poznania. Napriek tomu, že vôbec nevieme ako funguje naše vlastné myslenie (či samotná inteligencia)… Tak do vývoja UI vkladáme takmer celú svoju „nádej na lepšiu budúcnosť“. Mala by nám vraj pomôcť vyriešiť to, čo sami evidentne nezvládame… A tým je racionálna organizácia pozemského života.
Už samotný výber „psychologického jazyka“ je pomerne zvláštnou stratégiou počítačových vied. Ako interdisciplinárna komunikačná pomôcka je to určite zaujímavý nápad. Ale bežní ľudia (a celkom určite aj mnohí odborníci) zjavne nevedia, čo sa za tým v skutočnosti skrýva. A mali by… Predovšetkým, takzvané „myslenie“ strojov nemá nič spoločné s ľudskými mentálnymi procesmi, so skutočným kognitívnym uchopovaním alebo chápaním reality. Pretože robot alebo stroj nerozumie „živému vývoju procesov“ (vzájomne sa podmieňujúcim interakciám rôznych životných kontextov alebo ich komplexným významom) – nemá vytvorený revolučne sa vyvíjajúci „abstraktný obraz sveta“, pomocou ktorého by autenticky vyhodnocoval neustále sa meniace vzťahy vecí a javov každodenného života (a na základe čoho by potom syntetizoval zmysluplné riešenia tejto „nesubstančnej siete vzájomne závislých procesov“).
Z čoho vyplýva, že robotické alebo počítačové mechanizmy (procesory) vlastne nemajú absolútne žiadny „interpretačný prístup“ k ľudskému bytiu (čo znamená, že našej každodennej realite, a teda ani človeku samotnému vôbec nijako nerozumejú). Na to im totiž chýba naša (kauzálne živá) schopnosť „abstraktného spracovania sveta“… A práve táto „cieľavedome tvorivá predstavivosť“ je pre porozumenie, vyhodnotenie alebo riešenie akýchkoľvek „situačných kontextov“ principiálne nepostrádateľná. Pretože ľudské vnímanie reality nie je postavené iba na bezprostredných zmyslových faktoch, ale najmä na „nadzmyslových“ konceptuálnych abstrakciách (a je extrémne nepravdepodobné, že by sa toto „živé konceptuálne chápanie“ dalo nahradiť „čímkoľvek mechanickým“).
Pravdu povediac, nie je vôbec vylúčené, že pri dosiahnutí určitej zložitosti mechanickej hmoty (alebo samotného programu) „naskočí iskra vedomia“ – a neživý stroj začne (seba)tvorivo myslieť… Ale takéto predstavy sú skutočne na úrovni čistých špekulácií (ako dôsledok nekritických svetonázorových extrapolácií, a teda evidentne neopodstatnenej viery).
Pre základné „myšlienkové zorientovanie“ je nevyhnutné si uvedomiť, že funkčné uchopovanie ľudského sveta nie je iba nejakým „mechanickým rozpoznávaním“ informácií… Ale doslova „živým porozumením ich významu“. Z čoho v konečnom dôsledku vyplýva, že elektronický mechanizmus (na rozdiel od človeka) vlastne nemá žiadne reálne možnosti alebo organizačné schopnosti (prostriedky) na to, aby pri „učení“ pretvoril svoje „myslenie“ na vývojovo alebo kvalitatívne novú úroveň – čiže „konceptuálne reorganizoval“ (sveto)názorové predpoklady, východiská, hodnoty, priority, zámery, ciele (alebo akékoľvek „kognitívne parametre“) vzhľadom na „živé kontexty nesubstančne premenlivého sveta (a nového poznania)“. Presnejšie povedané, je celkom nemožné, aby nejaké nevedomé mechanizmy vôbec dokázali takúto nepredurčene sa vyvíjajúcu „organickú komplexnosť reality“ akokoľvek informačno-kauzálne spracovať (a teda situačne porozumieť, vyhodnotiť a vyriešiť).
A z týchto (onto)logických alebo principiálnych dôvodov „umelá inteligencia“ nikdy nebude schopná tvorby vlastných (seba)vývojových či adaptačných programov nevyhnutne potrebných na „slobodnú existenciu“ (alebo na akékoľvek od nás nezávislé spoznávanie sveta). Čím v podstate nespĺňa tie najzákladnejšie (funkčné) požiadavky na samotný „status inteligencie“… To prakticky znamená, že vždy bude mať programy od nás a mechanicky robiť to, čo jej do nich (my sami) „organizačne vložíme“ (algoritmy sú naše tvorivé myšlienky „účelovo zdegradované“ na neživú úroveň mechanických príkazov).
Takže, ak nás nejaké (ne)inteligentné automaty „v mene slobody a bezpečnosti“ akokoľvek obmedzia alebo ohrozia, budú to (len) naše programy. A ak nás definitívne zničia, bude to (seba)deštrukčný dôsledok našej vlastnej organizačnej neschopnosti. Vyzerá to tak, že je to samotné (ideologicky naprogramované) ľudstvo, kto potrebuje dosiahnuť „antropologickú singularitu“ (teda vlastnú „slobodu sebatvorenia“)… A to v extrémne blízkej budúcnosti.
Keďže zmysluplná organizácia života si vyžaduje skutočne uvedomelé porozumenie (procesu) pozemského bytia, je nevyhnutné, aby každý človek dosiahol dostatočne vyspelú „sociálnu úroveň slobodne tvorivého myslenia“. A máme tu problém… A svoj podiel zodpovednosti na tomto stave majú všetky súčasné svetonázory. Pretože mnohé ich predstavy, názory a postoje doslova utlmujú „prirodzenú rozpínavosť“ ľudskej mysle do inteligentnej podstaty slobodnej existencie (čiže priamo obmedzujú mentálny vývoj a „nastavenie reality“ v našom myslení)…
Životný proces „(meta)sebauvedomovania“ (a teda aj ľudskú prirodzenosť) zďaleka nepochopili ani samotné vedy o človeku a spoločnosti. Všeobecné presvedčenie o tom, že „evolučne sebastredná“ osobnosť predstavuje individualizačne najpokročilejší stupeň rozvoja ľudského vedomia, je čisto ideologickým omylom (starať sa predovšetkým o seba a svojich najbližších síce je celkom prirodzené, ale vôbec to nemusí byť „na úkor alebo bez ohľadu na zvyšok sveta“). Existuje totiž kvalitatívne značne dokonalejšia forma „sebazrealizovanej inteligencie“, ktorá je schopná riešiť naše bytie v celoplanetárnych kontextoch – harmonicky, efektívne a zmysluplne (keďže sme „dejinne vstúpili“ do interaktívne poprepájaného globálneho sveta, musíme tomu nevyhnutne prispôsobiť aj organizačnú úroveň nášho myslenia).
Osobnostná individualizácia človeka nie je psychický proces, pri ktorom sa má z mysle vytvoriť nejaká subjektivisticky prestimulovaná, predovšetkým (alebo dokonca len) na svoje vlastné záujmy a potreby zameraná „prírodná entita“. Racionálna prispôsobivosť osobnej subjektivity „prírodno-spoločenskej realite“ preto nie je obmedzovaním slobody, podriaďovaním sa alebo potláčaním svojho charakteru… Ale je to vývojová prirodzenosť „svetonázorovo vyzretej“ inteligencie, konštruktívne riešiaca „sociálnu funkčnosť života“ (komplexnejšou organizovanosťou sa vlastná identita jednotlivca nestráca, ale rastie jeho celkový intelekt).
My sme s vonkajším svetom na mnohých úrovniach neustále „interaktívne prepojení“ (a teda aj psychosociálne podmieňovaní). A tak je vysoko racionálne chápať spoločenský systém ako náš „externý biosoftvér“, ktorý by sme si mali (my sami) pre seba spoločne tvoriť a uvedomelo spravovať… Pretože iba sociálne zodpovedné myslenie, založené na všeľudsky univerzálnych hodnotách, vytvára trvalo stabilné a následne slobodné prostredie pre zmysluplný život.
A preto plne vedomý „individualizačný rast“ je v skutočnosti (revolučným) prekračovaním vlastnej obmedzenej perspektívy. Čo prakticky vedie k celkovej reštrukturalizácii osobnosti… Znovuzrodené „(nad)osobné ja vo všeobecnej podmienenosti“ je neustále reorganizujúca sa individualita v závislosti na aktuálnych podmienkach (celoplanetárneho) okolia…
A z týchto prirodzených dôvodov je „bytostná intersubjektivita“ (na skutočnej povahe bytia kriticky vybudovaný spoločný obraz sveta) jediné inteligentné alebo hodnotovo-morálne kritérium „správneho rozhodovania a konania“. A v podstate jediná vstupná brána ku komplexnému spoznaniu (zmyslu) ľudskej existencie… Čo reálne znamená, že je najvyššou prioritou, jednoznačným cieľom a dokonca aj nevyhnutným poslaním všetkej vedy ako takej (a to bez akéhokoľvek „idealizujúceho pátosu“).